Skip to Content

Ako sa (ne)pliesť do veci

Táto myšlienka nie je nová. Inšpiroval ma môj kolega Lewis Thomas. Tu je jej podstata. Keď máte do činenia s nejakým zložitým sociálnym alebo biologickým systémom (napr. mesto alebo ľudský organizmus) nemôžete len tak prísť a začať opravovať. Možnosť, že skutočne pomôžete, je mizivá. Matematicky to preukázal Jay Forester so svojimi počítačovými modelmi miest. Jednoznačne ukázal, že čokoľvek navrhnete zo svojho zdravého sedliackeho rozumu, takmer neodvratne stav skôr zhorší ako zlepší. Nemôžete sa zvonku pliesť do jednej časti komplexnej sústavy bez toho, aby ste riskovali neočakávanú katastrofu v iných častiach tejto sústavy. Pokiaľ chcete niečo spraviť, musíte rozumieť celému systému. Jednoznačne najbezpečnejšie je stáť bokom, zalamovať rukami, ale sa nedotýkať. Zasahovať je totiž najbezpečnejšia cesta, ako urobiť priekak. Videli sme to v nedávnej minulosti, a ako obyvateľ mesta Bratislavy to vidím v priamom prenose. Podľa Thomasa je najjednoduchšie siahnuť a vytiahnuť toho, kto tam zasahuje, lepšie povedané toho, kto sa tam pletie. Áno, je to presne podľa sloganu, že ten komu dal pán Boh úrad, si myslí, že mu dal aj rozum.

Identifikácia a extrakcia jednotlivých „šťúralov“, ktorí sa kdesi pletú je aj záležitosťou modernej medicíny. Podotýkam, že ďalšie riadky nie sú vhodné pre tých, ktorí tvrdia, že „vírusy neexistujú“, či tých, ktorí veria v toto: „tým, čo skutočne spôsobuje naše choroby, je nedostatočná výživa v kombinácii s vystavovaním sa toxínom“. Vezmime si napríklad pohlavnú chorobu syfilis. Predstavte si, že by medicína nerozpoznala príčinu tohto ochorenia – spirochétu Treponema pallidum. V kurze by boli moderné skupinové terapie, či nové medikamenty pre „opravu“ bludného myslenia pri progresívnej paralýze. Pacienti so syfilisom by zaplnili čakacie listiny pre transplantácie srdca a aorty pri kardiovaskulárnych syfilitických zmenách. Vymýšľali by sme nové imunosupresívne lieky pri tabes. Nemocnice by sa hodnotili podľa chirurgov špecialistov, ktorí dokážu „špičkovo extirpovať“  gummovité útvary  z pečene (a z iných častí tela). A to sme ešte nespomenuli vrodený syfilis (napr. Beethoven), či postihnutie iných orgánov. Možno by sme riešili vplyv stresu na priebeh tejto čudnej „multifaktoriálnej“ choroby. Určite by sa našli „experti“ a „znalci“, ktorí by skúmali všetko – od vplyvu domáceho prostredia v rannom detstve až po úlohu znečisteného ovzdušia, či „klimatickej zmeny“.  A stačí vlastne len drobnosť – vytiahnuť zo systému toho, ktorý poruchu spôsobuje. Spirochéty. Ako? Troškou penicilínu. Alebo doxycyklínu. Alebo použiť iné vhodné antibiotikum. Tu sú veci vďaka tvrdému, možno aj stáročnému základnému výskumu, známe.

Ale čo robiť ak ide o patologické sociálne systémy? Tu je situácia samozrejme zložitejšia. Tam sa môže do veci pliesť viacero škodcov naraz, ba veru dokonca aj celý systém škodcov. Najmä keď ich túžba sa pliesť vyplýva z hlúposti spojenej s aroganciou a nenažratosťou. Potom je zle. Ale systém je stále ešte riešiteľný, pretože sme zistili, že je infiltrovaný zvnútra. Ako sa hovorí, na každú opicu má pán Boh truhlicu.