Už dlhé desaťročia ma, obrazne povedané, máta Charles Darwin. O jeho teórii evolúcie druhov sme sa učili už na základnej škole. Patrilo to k štandardu „modernej“ marxistickej školy. Neskôr sa Darwinova teória zmenila na neodarvinizmus, ktorý, paradoxne, vyznávali a vyznávajú neomarxisti. Znie to čudne, ale po prekonaní určitého odporu som sa pokúsil pozrieť danému problému bližšie na zúbok. A narazil som na prekvapenie. Veľké prekvapenie. Na úvod musím povedať, že som evolučne naladený, nikdy som evolúciu nepopieral. Naopak, domnievam sa, že evolúcia bola, je a bude, ale koná sa pod gesciou duchovna, resp. duchovných bytostí. Boh nehádže kocky. Tento výrok sa (neprávom) prisudzuje istému fyzikovi. Niekto múdry oponoval: „Boh nielenže hádže kocky, ale ani si nedá nahliadnuť do pohára.“ Presne tak.
Pred Darwinom bol Jean-Baptiste Lamarck. Presne 50 rokov pred Darwinovým dielom O pôvode druhov publikoval svoje dielo Filozofia zoológie, v ktorej vyslovil svoje základné myšlienky o evolúcii. Kľúčovou myšlienkou bolo, že znaky získané počas života možno odovzdať potomkom, teda zdediť. V podstate to znamená, že organizmy sa postupne adaptujú na okolie, pričom táto adaptácia sa dedí. Lamarck zdôraznil, že dedenie nie je náhle, skokovité, ale postupné a pomalé. Preskočme teraz na chvíľu Darwina a poďme k Augustovi Weismannovi do roku 1890.
Weismann sa pokladá za zakladateľa neodarvinizmu. „Dokázal“, že získané znaky sa nemôžu dediť, teda prenášať na potomstvo. Vznikol pojem tzv. Weismannova bariéra, ktorý sa ako mantra dodnes pertraktuje napr. v odborných časopisoch. Asi ste postrehli, že slovo „dokázal“ je v úvodzovkách. Pri štúdiu originálnych prác doslova so zdesením zistíme, v čom spočíva Weismannov „dôkaz“. Ten „experimentoval“ tak, že amputoval myšiam chvosty:
In a short paper published in Nature, Weismann’s experiment was described in detail:
On October 17, 1887, he had the tails removed from seven female and five male white mice. On November 16 the first brood appeared. These, and all subsequent broods, were removed from the cage. Up to December 17, 1888, 333 young were born, and in none of them was there any sign of the mutilation being inherited. In cage 2, fifteen young, of December 2, 1887, were placed, their tails having been removed. There, up to December 17, 1888, produced 233 young, all with normal tails. In cage 3, fourteen young of the second generation, with tails removed, were placed; and up to December 17, 1888, they produced 141 young, all quite normal. The experiment was carried, with a negative result, down through five generations of mutilated animals. The length of tail of new-born mice varies from 10.5 milli metres to 12 millimetres. In the series of experiments, 849 young were produced by mutilated progenitors, and in no case was a mouse produced with its tail less than 10.5 millimetres.
V krátkom článku uverejnenom v časopise Nature bol Weismannov experiment podrobne opísaný takto:
17. októbra 1887 dal odstrániť chvosty siedmim samiciam a piatim samcom bielych myší. 16. novembra sa objavilo prvé mláďa. Toto mláďa, ako aj všetky nasledujúce mláďatá, boli odstránené z klietky. Do 17. decembra 1888 sa narodilo 333 mláďat a u žiadneho z nich neboli zaznamenané žiadne známky dedičného zmrzačenia. Do klietky 2 bolo umiestnených pätnásť mláďat narodených 2. decembra 1887, ktorým boli odstránené chvosty. Do 17. decembra 1888 sa tam narodilo 233 mláďat, všetky s normálnymi chvostami. Do klietky 3 bolo umiestnených štrnásť mláďat druhej generácie s odstránenými chvostami a do 17. decembra 1888 sa tam narodilo 141 mláďat, všetky úplne normálne. Experiment bol vykonaný s negatívnym výsledkom až po päť generácií zmrzačených zvierat. Dĺžka chvosta novonarodených myší sa pohybuje od 10,5 milimetra do 12 milimetrov. V sérii experimentov zmrzačení predkovia splodili 849 mláďat a v žiadnom prípade sa nenarodila myš s chvostom kratším ako 10,5 milimetra.
Dobre čítate: uskutočnil chirurgický zákrok (amputáciu chvosta) a potom „skúmal“, či to bude mať efekt na potomstvo. Jéj, a to bolo prekvapenie! Len si predstavte, že potomstvo myší s amputovanými chvostmi prišlo na svet s chvostíkmi. Akoby sa nechumelilo. Takto zasadil „smrteľnú“ ranu lamarckizmu, pričom tento experiment predstavuje „základný kameň“ neodarvinizmu!
Pre pochopenie tuposti tohto „experimentu“ stačí spomenúť obriezku chlapcov, ktorá sa vykonáva u istých etník. Uskutočňuje sa už celé stovky, ba aj tisíce generácií. A ľaľa: „Experimentálnym“ potvrdením „nededičnosti“ obriezky je to, že sa vykonáva vždy, keď sa narodí nový jedinec, hoci jeho otec je obrezaný. Weismannova bariéra v praxi! Hi, hi.
Takíto „brzdiči pohrebného voza“ (nadávka preložená z maďarčiny (húlá kocsi fékező)) sú prítomní vo vede vždy, za každých okolností a s radosťou sa ukazujú vo svetle science businessu. Kľúčová otázka znie: Ako je to možné? Ako je možné, že takéto „experimentálne zistenia“ vydržia celé desaťročia, pričom ich vyhlasujú za nevyvrátiteľné axiómy? Neviem. Ale je to poučenie. Vždy treba ísť hlboko, na koreň veci a zisťovať zdroje. Prípadne si celý experiment zopakovať vlastnými rukami, hoci nad takouto „vedeckou“ hlúposťou je skôr potrebné zaplakať.
Je úplne jasné, že evolúcia nie je slepá, neprebieha tu len „boj o život“, ale v hre je čosi iné. Nebudem napínať. Darwin nielenže vedecky súhlasil s Lamarckom, ale „vymyslel“ spôsob, ako by sa dedičný prenos získaných znakov mohol uskutočniť. Tento spôsob nie je na prvý pohľad zrejmý. Pri mnohobunkových organizmoch sú zárodočné bunky oddelené od tela (soma). Získanú informáciu musí do zárodočných buniek (spermií a vajíčok) niečo zaniesť. Darwin zaviedol pojem gemuly (gemmules), teda malé častice (partikuly). Predpokladal, že putujú (pravdepodobne krvou alebo lymfou), a takto prenášajú získanú informáciu. Táto teória sa objavila v roku 1868 v Darwinovej knihe Variácie zvierat a rastlín pod domestikáciou a nazýva sa pangenéza. Môj vzťah k Darwinovi sa radikálne zmenil. Niežeby som zahorel láskou, ale získal môj vedecký obdiv a úctu. Už to nie je ten obraz suchopárneho dogmatika, podľa ktorého prebieha počas evolúcie boj na život a na smrť. Je to harmonický vývoj, prirodzená selekcia a jemná dedičnosť získaných znakov. V roku 1868 v princípe vysvetlil spôsob, akým sa to deje. Darwin opisuje fenomén, ktorý sa dnes nazýva epigenetika. A gemuly (gemmules)? Je to krásny, poetický názov toho, čo dnes nazývame exozómy. Exozómy sú malé útvary veľké okolo sto nanometrov. Vyzerajú ako malá bunka. Majú štandardnú membránu a „cargo“, teda obsah. Obsah môže byť rôzny – DNA, RNA, bielkoviny, „malé molekuly“. Ono tie malé, okolo sto nanometrov veľké útvary sú všade. Vo veľkých množstvách. A takýto drobček sa aj všade prepchá. Aj do priestorov, ktoré sú separé. Mám na mysli zárodočné bunky – vajíčka a spermie. Podľa Darwina – a neskromne dodávam, že aj podľa mňa – dokáže ich genetickú informáciu zmeniť. Tak, že zmena sa prejaví aj na potomstve. Treba zdôrazniť, že tieto zmeny sú pomalé, jemné a v nasledujúcej generácii aj málo postrehnuteľné. Hoci, aj opak môže byť pravdou!!!
Publikované: 03.11.2025