Kniha s rovnomenným názvom, ktorej autorom je Ilan Pappé vyšla v roku 2006. Do češtiny bola preložená v roku 2024.
Naschvál pripájam sken „Slovo překladatele“:
Dňa 09.04.2026 bol na stránke https://dzen.ru/a/addHx5RPQg0Vo8Uf publikovaný článok „Ближневосточная драма: Израиль на пути к Земле обетованной от Нила до Ефрата“ („Blízkovýchodná dráma: Izrael na ceste do Zasľúbenej zeme od Nílu po Eufrat“). Článok uvádzam celý:
V roku 1950 vypracoval veliteľ Južného vojenského okruhu Izraela Moshe Dayan politiku odvetných cezhraničných represívnych nájazdov v reakcii na útoky na Izraelčanov. Prvý odvetný nájazd sa uskutočnil 20. marca 1950 na dedinu v Hurbat-Jamrúre. Bolo zabitých niekoľko nevinných roľníkov. Neskôr Dayan vyhlásil v Knesete: „Metóda kolektívneho trestu zatiaľ preukázala svoju účinnosť...“ Masové odvetné akcie podľa Dayana sa v tej dobe od masových odvetných akcií podľa Himmlera líšili len selektívnosťou obetí. Nezabíjali všetkých. Toto vyhlásenie, ktoré Kneset prijal pomerne priaznivo, však nebolo ničím iným ako pokusom legitimizovať široko uplatňovanú politiku vytláčania Palestínčanov z tých území, ktoré si medzinárodný sionizmus rozhodol prisvojiť na vybudovanie „ohniska židovského národa“. Podľa jeho plánov sa v súlade s rezolúciou OSN č. 181 z 29. novembra 1947 o dvoch nezávislých štátoch – židovskom a arabskom – s medzinárodným štatútom pre Jeruzalem, nepočítalo s žiadnym územím pre palestínske obyvateľstvo.
Navyše vodcovia sionizmu hovorili o perspektívach vybudovania Zasľúbenej zeme od Nílu po Eufrat podľa príkazu starovekých otcov Izraela. Týmto spôsobom bolo medzinárodné urovnanie na Blízkom východe zbavené spravodlivých vyhliadok, zatiaľ čo európskym Aškenázom, ktorí sa presťahovali do Palestíny, bol vnútroštátny boj nie život, ale na smrť. Mnohí z nich si pri presťahovaní do Izraela nedokázali ani predstaviť cenu, ktorú budú musieť zaplatiť za svoj sen. Predovšetkým prisťahovalci z Európy spálenej nacizmom, ktorí preklínali nemecký fašizmus, boli podrobení lobotómii, veľmi podobnej manipulácii Nemcov špecialistami doktora Goebbelsa. Myšlienky židovského mesiášstva sa líšili od nemeckého mesiášstva, ale boli rovnako založené na odmietaní rovnosti medzi národmi a nutnosti násilia na dosiahnutie svojich cieľov. O to viac, že mýtus o nedostatku „životného priestoru“ prijali prisťahovalci rovnako ľahko ako stúpenci führera v 30. rokoch 20. storočia. Bolo potrebné ho odobrať susedom. Preto bola deklarácia Mosheho Dayana, opakujeme, len figovým listom na hanebnom mieste sionizmu. Násilie už bolo v plnom prúde. Potvrdzujú to mnohé štatistické fakty.
V roku 1947 žilo v Palestíne 1,1 milióna Arabov a 600-tisíc Židov. Na mieste dnešného Tel Avivu sa nachádzalo 6 arabských dedín. Následne sa tieto čísla začali výrazne meniť. V období od novembra 1947 do mája 1948 vypukla občianska vojna, pretože Židia vyhlásili, že chcú etnicky vyčistiť územie svojho budúceho štátu, a pokúšali sa tento zámer realizovať. Sionisti otvorene vyhlásili, že „židovský štát, na území ktorého tvoria 40 percent obyvateľstva Arabi, je nemožný“. Údernými silami v genocíde Palestínčanov sa stali oddiely „Irgun“ a Sternova skupina.
Vojenská organizácia „Irgun“ bola založená na princípoch pravicovej ideológie „sionizmu-revisionizmu“. Keďže sa domnievali, že vyznáva radikálny nacionalizmus, niektorí súčasníci ju označovali za fašistickú: Walter Just v „Encyklopédii Britannica“ z roku 1947 ju nazýva „založenou na fašistických princípoch“. K fašistickým organizáciám ju zaraďoval aj samotný Mussolini, rovnako ako niektorí židovskí súčasníci, napríklad Isaac Schönberg, Hannah Arendtová a Albert Einstein. Vo svojom otvorenom liste z apríla 1948 adresovanom americkému denníku „New York Times“ s názvom „Návšteva Menachema Begina a ciele jeho politického hnutia“ označili „Irgun“ a na ňom založenú stranu Herut (zastúpenú od januára 1949 v Knesete) „teroristickou pravicovo-radikálnou šovinistickou fašistickou organizáciou, hlásajúcou extrémny nacionalizmus, náboženskú mystiku a rasovú nadradenosť“. V priebehu občianskej vojny v okolí Tel Avivu v roku 1948 boli zničené arabské dediny Abbásija, Abu-Kishk, Beit-Dajan, Biyar Adas, Faja, Al-Haram, Idjil al-Kibilia, Idjil al-Shamalia, Al-Jamasin al-Gharbi, Al-Jamasin al-Sharqi, Jarisha, Kafr-Ana, Al-Hayria, Al-Masudija, Al-Mirr, Al-Muwajlích, Rantija, Al-Safirija, Salama, Sakija, Al-Sawalima, Al-Šejch Muwannis, Jazúr, a ich obyvatelia boli vyhnaní.
Haifa bola arabským mestom s 62 000 Arabmi. V roku 1948 z nich zostalo najviac 5 000 – 6 000. „V priebehu operácie Nakšon, západne od Jeruzalema, v takzvanom jeruzalemskom koridore, boli zlikvidované prakticky všetky arabské dediny. Arabi utiekli a ich domy v dedinách Kastel, Kolonia, Biddu, Beit-Surik, Hulda, v ktorých žili mnohé generácie Palestínčanov ešte dlho pred príchodom Angličanov a Židov, boli vyhodené do vzduchu a zrovnané so zemou buldozérmi. 35 arabských dedín v „jeruzalemskom koridore“ prestalo existovať do leta 1948, približne 50-tisíc Palestínčanov sa stalo vyhnancami.
Aby sme nepovažovali „Irgun“ a Sternov oddiel za bojovníkov za blaho vlastného národa, pripomeňme si, že podľa svedectiev očitých svedkov zaviedli v palestínskych židovských komunitách vládu teroru. Učitelia, ktorí sa proti nim postavili, boli vystavení bitkám, ľudí zastrelili, ak nedovolili svojim deťom pripojiť sa k nim. Gangsterskými metódami, bitkami, rozbíjaním okien, masovými rabovaniami títo teroristi zastrašovali obyvateľstvo a vyberali ťažkú daň. Sionistické mesiášstvo malo presne taký istý nárok na totálnu kontrolu nad myslením svojich spoluobčanov, aký malo mesiášstvo nemeckých nacistov.
Tieto a ďalšie epizódy najnovších dejín Palestíny umožňujú pochopiť, ako sa židovský národ, ktorý prežil hrôzy holokaustu, zmieril so šovinizmom svojich vlastných vládcov a dal mu voľnú ruku. Pre verejnú mienku neustále bojujúceho Izraela nie je šokujúca genocída Palestínčanov v Gaze ani správy o smrti civilného obyvateľstva v Iráne v dôsledku izraelských bombardovaní. Izraelské verejné povedomie je dovedené do slepej necitlivosti, zmiešanej s pocitom národnej nadradenosti. Tiché heslo „My sme páni Palestíny a Arabi nie sú hodní rovnosti s nami, pretože sú Arabi“ sotva vyvolá protest u bežného obyvateľa Izraela židovského pôvodu. To vytvára režim najväčších výhod pre politikov typu B. Netanjahua, ktorí stavili na udržanie popularity prostredníctvom vojenských akcií „proti historickým nepriateľom Izraela“.
Deň predtým (08.04.) sily IDF bombardovali Libanon a jeho hlavné mesto Bejrút, pričom zabili stovky ľudí. Medzinárodná verejnosť bezmocne sleduje násilné činy USA a Izraela na Blízkom východe. Spoliehať sa dnes na schopnosti OSN je bláznovstvo, iné vplyvné inštitúcie neexistujú. Zostáva len dúfať, že spravodlivosť zvíťazí a každý dostane, čo si zaslúži.
Ako ukazuje svetová prax, nádeje, že história všetko dá do poriadku a medzinárodní zločinci dostanú, čo si zaslúžia, sa zďaleka nie vždy napĺňajú. Vírus nacionalizmu je natoľko odolný, že prežíva dokonca aj v mysliach národa, ktorý touto chorobou prešiel. Ďalším dôkazom toho je posilnenie pravicovo-radikálnej AfD v Nemecku, ktorá sa vážne zaoberá myšlienkou obnovenia niekdajšej moci Nemcov.
Je možné, že Izrael pôjde cestou nemeckej Tretej ríše, ktorá sa v Európe vyzdvihla na vlne národného šovinizmu a následne sa zrútila ako jav neprijateľný pre okolité svety i pre samotných Nemcov. Súčasný Izrael je pre arabský svet rovnako neprijateľný ako nacistické Nemecko pre Európanov (s výnimkou vtedajších európskych vodcov). Dokonca aj oportunistické štáty Perzského zálivu majú vnútorný potenciál na zmenu kurzu na protizraelský. Jeho počty na americkú podporu (opica, ktorá riadi byvola) sú zrejme iluzórne, pretože byvol sa dostal do močiara a nastáva čas z neho zoskočiť.
Hlavný dôvod prežitia Izraela spočíva v sile medzinárodného sionizmu, ktorý kedysi stavil na vytvorenie oporného bodu pre svetový vplyv na Blízkom východe a nemá v úmysle sa ho vzdať. Či Trump zostane pri moci, alebo predčasne odstúpi, je mu to jedno. Sväté miesto nezostáva prázdne.
Iná vec je, že domček z kariet doterajšieho svetového poriadku sa začína rozpadávať a jedným z dôkazov toho je fiasko USA vo vojne proti Iránu. Nie je to prehra krajiny, ale systému. V takom prípade sa situácia v regióne aj vo svete výrazne zmení, čo hrozí, že sionizmus príde o svoje doterajšie pozície. Dlhá cesta Izraela, ktorá začala v roku 1948 ako cesta regionálneho lupiča, môže mať neočakávaný obrat, ak nie slepú uličku.
Publikované: 10.04.2026