Motto: „Ak uhádneš moje meno, nechcem ťa! Ale ak ho neuhádneš, vezmem ťa!“
Gotika sa zrodila v 12. storočí vo Francúzsku. Pôvodne bola známa pod menom francúzsky sloh. Pri jej zrode stáli štyria muži, ktorí sa navzájom poznali. Dokonca môžeme povedať, že boli priatelia: Bernard de Clairvaux, opát Suger - opátstvo St. Dennis, arcibiskup Heinrich – katedrála v Sens a biskup Gottfried von Léves – katedrála v Chartres. Doba to bola veru poprepletaná, ťažko ju úplne správne po deviatich storočiach rozpliesť.
V roku 1128 z poverenia cirkevného snemu v Troyes spísal sv. Bernard rehoľné pravidlá rádu templárov (Chudobní rytieri Kristovi a Šalamúnovho chrámu), ktorých až do svojej smrti duchovne podporoval. Áno, presne tom Troyes, v ktorom žil a tvoril Chrétien de Troyes (1130?– 1183?), autor legendy o Svätom Grále.
Trochu odbočíme. Šlomo Sand v knihe „Jak byl vynalezen židovský národ“ píše (str. 162): „Věčšina nových archeologů a biblických badatelů se tedy nakonec shoduje v tom, že žádné významné sjednocené království nikdy neexistovalo a že král Šalamoun nikdy neměl žádné majestátní paláce, ve kterých by ubytoval svých sedm set žen a tři sta konkubin. Tento závěr podporuje i fakt, že Bible tuto ohromnou říši nijak nepomenovává. Mocné sjednocené království zřízené z milosti jediného Boha si vymysleli a oslavovali až pozdější autoři. To jejich bohatá a jedinečná fantazie vdechla nový život známým vypravěním o stvoření svéta a strašlivé po topě, o putovaní patriachů a Jákobově souboji s andělem, o exodu z Egypta, o rozestoupení Rudého moře, o dobytí Kanaánu a o zázračném zastavení slunce u města Gibeónu.“ Inými slovami, ak boli templári „Chudobní rytieri Kristovi a Šalamúnovho chrámu“ – tak akého, resp. ktorého Šalamúnovho chrámu? Ale legenda bola (a je) na svete a pri vzniku gotiky zohrala nemalú úlohu.
Opát Suger (1081 – 1151) je veľkou postavou francúzskych dejín. Bol priateľom a radcom dvoch francúzskych kráľov (Ľudovít VI. Tučný, Ľudovít VII.). Počas druhej kri žiackej výpravy (1147 – 1149) bol regentom Francúzska. Bernard a Suger nenašli v sebe „zaľúbenie“ od začiatku. Jeden z nich žil podľa pravidiel prísnej askézy, druhý „sveták“, ktorý našiel zaľúbenie v zlate, ktoré okázalo vystavoval v chráme – kostole opátstva St. Denis. Dňa 10. mája 1128 sa opát z Clairvaux po prvý raz stretol s francúzskym kráľom a Suger a Bernard sa uzmierili. Asi si uvedomili, ako veľmi si môžu škodiť ako nepriatelia. Jeden z nich bol radcom kráľa a najväčšou politickou silou vo Francúzsku, druhý bol mentor Svätej stolice a najväčšia duchovná autorita v Európe. Obidvaja sa rozhodli pre pragmatické priateľstvo.
Kým prejdeme ďalej, je potrebné sa zmieniť o mužovi, ktorý mimoriadne silne zasiahol do dejín opátstva St. Denis. Týmto mužom bol Pierre Abélard (1079 – 1142). Abélard pôvodne viedol pohnutý život. Milostný vzťah k jeho žiačke Héloise, s ktorou mal syna Astrolabia, skončil ich tajnou svadbou. Tento vzťah skončil nešťastne – Heloisa musela ísť do kláštora a Abélard bol vykastrovaný Heloisiným strýkom Fulbertom. Po týchto udalostiach našiel útočisko v St. Denis. Ani tu si tento, istým spôsobom génius, ktorý je považovaný za predchodcu Tomáša Akvinského, nedal pokoj. Jeho objav o inom Dionýzovi ako patrónovi opátstva St. Denis mu priniesol obvinenie zo zrady koruny a väzenie.
Dionýzovia boli totiž traja. Prvý – Dionýz Aeropagita je spomínaný v Skutkoch apoštolov (Pavlovo kázanie na aténskom Aeropagu). Druhý – sv. Denis je apoštolom Galov, bol prvým biskupom Paríža a je patrónom Francúzska. Podľa legendy ho v roku 250 popravili sťatím. Sv. Denis si zobral hlavu do rúk a prešiel niekoľko kilometrov. Tam, kde spadol mŕtvy na zem, bol neskôr postavený kostol St. Denis. Tretí – pre nás najdôležitejší, bol bezmenný (asi) Sýrčan, ktorý žil v okolo roku 500 n.l. Jeho teologické diela, známe ako „Corpus Aeropagiticum“ (De coelesti hierarchia – O nebeskej hierarchii, De ecclesiastica hierarchia- O cirkevnej hierarchii, De divinis nominibus- Božie mená, De mysti ca theologia – Mystická teológia) sú vysoko vážené. Ten to muž, pomenovaný (Pseudo)-Dionysius Aeropagita, bol kľúčovou postavou teologických dejín. Jeho spisy z gréčtiny brilantne preložil Jan Scotus-Eriugena, čestný hosť Karola Holého. Dielo O nebeskej hierarchii (De coelesti hierarchia) je skoncentrovanie toho, čo nazývame „negatívnou teológiou“ (resp. via negativa). Aj prorokom sa božstvo a nebeské mocnosti môžu zjaviť len a len v nejakej viditeľnej forme. Je to však možné len preto, lebo všetky viditeľné veci sú „zhmotnené“ svetlá, ktoré odzrkadľujú pravé svetlo najvyššieho Boha.
To, čo sa stalo s Abélardom, nijako neovplyvnilo Sugerov záujem o spisy (Pseudo)-Dionýza Aeropagitu. Vzostup od materiálneho sveta ku svetu nemateriálnemu („povznesenie“) sa snažil horlivo propagovať. Vyznával ho ako teológ, ospevoval ako básnik a praktizoval ako patrón umenia a usporiadateľ liturgických výjavov. Čo spája onú víziu s architektúrou St. Denis? Vzťah dionýzovskej metafyziky svetla a hojnosťou svetla v gotike je veľmi nápadný. Ale tento vzťah nehovorí nič o tvorivom procese, ktorý ich spája. Jedno je ale isté: Opát Suger a jeho spolupracovníci vytvorili nový štýl svojráznou premenou románskych predobrazov. Suger začal zbierať prostriedky na prestavbu kostola už v roku 1124. Okolo roku 1130 vložil pomerne veľa peňazí na opravu lode kostola. Táto investícia a samotná oprava sa ukázala ako úplne nepotrebná. Stavba a úprava západnej fasády začala až po roku 1137 a stavba chóru až v roku 1140. Čo spôsobilo toto pozoruhodné zdržanie? Nevieme. Domnievame sa, že Sugerova predstava o novom kostole nebola v nijakom prípade pevne určená dopredu. Zdá sa, akoby bol býval na niečo čakal.
Ako predloha mu mohli slúžiť len dve stavby. Hagia Sophia v Konštantinopole s hypotetický, vo fantáziách existujúci Šalamúnov chrám v Jeruzaleme. Po boku Sugera stál nepochybne geniálny architekt, ktorý brilantne ovládal štrukturálne novinky normanského stavebného umenia. Ak mal byť staviteľ – architekt „podkutý“ v architektúre, potom musíme Sugerovi (alebo niekomu v jeho blízkosti) priznať „opitosť svetlom“. Vplyv teologických diel na návrhu sugerovského kostola je najviac „vystopovateľný“ na kostolných oknách. Samotný Suger ich považoval za „náramne krásne“ a svetlo, ktoré cez ne prechádzalo, za „zázračné“.
Podstata (resp. princíp) gotického okna zostane pravdepodobne navždy neobjasnená. Vyskytovalo sa len počas tzv. vysokej gotiky. Náhle sa objavilo v prvej polovici 12. storočia a rovnako náhle zmizlo v prvej polovici 13. storočia. Gotické sklo bolo „biele“ alebo bezfarebné - priehľadné. Na slnečné svetlo reagovalo inak ako „normálne“ sklo. Podľa dobových údajov (St. Denis, Chartres), sa po ožiarení slnečným svetlom „premenilo“ na drahokam, ktorý slnečné svetlo úplne neprepustil, pričom sám výdatne žiaril. Žiariace alebo svietiace okno a gotika sú navzájom nerozlučne spojené. Je známe, že Suger daroval sklo aj chrámu Notre-Dame v Paríži, a to na oslavu „Notre-Dame“ – Našej Panej. Pri výstavbe katedrály v Chartres sa výroba skla z opátstva St. Denis presunula tam. Sugerova prestavba chóru bola skončená a zasvätená 11. júna 1144 slávnostným obradom v prítomnosti francúzskeho kráľa. V kostole nebolo jediného miesta, ktoré by nebolo „zasiahnuté“ svetlom. Suger, vyzdvihovaný a uznávaný, ale neustále bičovaný vášnivou voľou pre svoje sebazvečnenie, sa z dnešného pohľadu javí ako nástroj v rukách iných, ktorí nikdy nevystúpili z tieňa. Bol neuveriteľne márnomyseľný a smel robiť neuveriteľné veci. Maľovať, či písať oslavné verše o sebe (aspoň 13) na steny kostola. Umiestniť svoje portréty donátora v hlavných osiach baziliky. Ako „chudobný a vyvýšený z hnoja“ nezostal ušetrený ani od neresti snobizmu. Akoby už dopredu svojím správaním predpovedal, že gotika, konkrétne gotické svetlo skamenie.
Ďalšou stavbou v poradí je katedrála v Sens. Je to prvá gotická katedrála. Začiatok jej stavby je skorší ako prestavba kostola opátstva St. Denis. Základný kameň položil v roku 1130 arcibiskup Heinrich Sanglier (1085 – 1142). V niektorých črtách pôsobí katedrála v Sens skôr románsky ako goticky. Plnosť svetla určite nebola hlavným cieľom. Hoci jej stavba začala v roku 1130, stavebné práce trvali až do roku 1530, pričom chór bol dokončený v roku 1168. Paradoxne, arcibiskup Heinrich Sanglier predsedal cirkevnému koncilu v Sens v roku 1140, a v ktorom Bernard z Clairvaux obvinil Pierra Abélarda z kacírstva.
Tretím zo staviteľov gotických stavieb bol biskup Gottfried von Léves. V septembri roku 1134 spustošil požiar mesto Chartres, pričom poškodil aj kostol. Po tomto požiari začala stavba dnešných dvoch veží. Stavba veží nezačala priamo pri kostole, ale relatívne ďaleko pred ním. Historici tvrdia, že sa to stalo preto, aby sa neskôr mohla predĺžiť hlavná kostolná loď. Výstavba začala severnou vežou, okolo roku 1145 sa už pracovalo na výstavbe obidvoch veží. Zároveň bola postavená západná fasáda, ktorá je v dnešnej podobe pravdepodobne najkrajšou kostolnou fasádou stredoveku. Je príbuzná so západnou fasádou kostola St. Denis. Západná fasáda kostola St. Denis je staršia ako fasáda v Chartres a mohla pre ňu predstavovať istý predobraz. Na druhej strane je možné, že sochy na ostení portálu v St. Denis, ktoré nikdy neboli spomínané do Sugerovej smrti (1151) sú mladšie ako im odpovedajúce sochy na kráľovskom portáli v Chartres.
Môžeme skonštatovať, že „vynálezca“ západnej fasády bol majstrom empirickej geometrie. Západ ná fasáda sa skladá z troch portálov a je „vložená“ medzi obidve veže. Je evidentné, že (matematickej) škole v Chartres bol známy význam zlatého rezu popísaného Euklidom. Vedúcim reprezentantom školy bol Thierry von Chartres, ktorý bol (v tom čase) najznámejším filozofom Európy („utpote totius Europae philosophorum praecipuus“). Filozofický smer školy nadväzoval na platónske tradície prí rodnej filozofie a kozmológie (Platónov dialóg „Timaios“). Thierry bol jedným z prvých západných učencov, ktorý sa zasadzoval za používanie diel arabských učencov. Vysvetlenie mystéria trojjedinosti troch Božských osôb je podľa neho vyjadrené rovnostranným trojuholníkom. Štvorec odhaľuje tajomný vzťah medzi Otcom a Synom. Thierry zároveň konštatuje, že Platón priradil metafyzické princípy monády a diády Bohu a hmote. Fasáda v Chartres je obrazom mystickej svätyne ako „domu Boha a brány do neba“. Majestát Pána stredného tympanónu je obklopený chórmi anjelov a svätých v harmónii nebeskej hierarchie. Nevieme presne, kedy bola ukončená stavba západnej fasády a stavba veží, ale vieme, že západný portál bol ukončený okolo roku 1155. Južná veža bola dokončená roku 1164, a na severnej veži sa v tom čase ešte pracovalo. Dňa 11. júna roku 1194 zničil obrovský požiar väčšiu časť mesta Chartres a celú katedrálu okrem západnej fasády a obidvoch veží. Nová katedrála bola postavená a dokončená za 26 rokov(!) v roku 1220.
Pokiaľ je známe, bol Pierre Abélard prvým spisovateľom stredoveku, ktorý poukázal na to, že proporcie chrámu zodpovedajú hudobným akordom. Práve táto „symfonická“ dokonalosť ho robí podobným obrazu nebies – hudbe sfér. Ranná gotika je s ohľadom na estetické, technické a symbolické aspekty architektonického systému intímne zviazaná s metafyzikou „rozmeru, čísla a váhy“. Hudobná mystika platónskej tradície bola silno rozvinutá v Chartres (a nielen tam). Dokonca v zlatom reze je možné rozpoznať dva akordy - terciu a sextu. „Hudobné pomery“ môžeme nájsť na akomkoľvek gotickom chráme. Nemôžeme vylúčiť, že gotická architektúra a hudba boli spolu spojené úplne iným spôsobom. Stavitelia kostolov (a katedrál) museli výborne poznať akustické vlastnosti veľkých vnútorných priestorov stavieb. A naopak, takéto vedomosti ovplyvnili aj architektonickú podobu, či formu katedrál. Podstatná črta „akusticky významnej architektúry“ spočíva v plastickom členení a rozlíšení klenby (klenieb) a stien, ktorá oproti hladkým stenám výrazne zväčšuje ich povrch. Zároveň sa zlepší ceková akustika a aj „prienik“ zvuku. Prechod z románskeho štýlu do gotického znamená zvýšenie počtu stĺpov a členenia stien. Počuteľnosť sa zlepší napriek zväčšeniu vnútorné ho priestoru. Priaznivý akustický priestor v katedrále Notre Dame v Paríži bol conditio sine qua non pre vznik skladateľskej školy v 12. storočí pod vedením Pérotina. Pérotin komponoval tzv. organa, prvý známy typ polyfónnej hudby. Predchádzajúca hudba (gregoriánsky a iné druhy chorálov) boli monofonické. Pred Pérotinom sa organum skladalo z dvoch hlasov – organum duplum. Pérotin skomponoval organum triplum a organum quadruplum (tri a štyri hlasy). Zároveň ako prvý použil kontrapunkt . Ako napísal Johannes von Salisbury (1120–1180) (filozof a biskup zo Chartres), ktorý učil na Univerzite v Paríži počas pôsobenia Pérotina: „...(táto hudba) zaháňa akékoľvek starosti z duše ako aj úzkosti života, prináša radosť, pokoj a jasanie v Bohu a prenáša dušu do spoločenstva anjelov“.
Po niekoľkých desaťročiach budovania gotických stavieb bola „živá“ gotika mŕtva. Z pôvodnej gotiky sa vytratil duch, ktorý ju spočiatku oživoval. Mŕtve, monumentálne a podľa ľudských kritérií nádherné kamenné stavby, ktoré sa so svojimi vežami pyšne týčia do neba, obdivujú milióny ľudí dodnes. Pripomínajú mŕtve ulity ulitníkov. Nie sú postavené na obraz Boží. Skôr sú obrazom človeka, jeho pamätníkom. Svetlonos - Lucifer priniesol svetlo z vôle Božej len vyvoleným. Veľa povolaných neunieslo ťarchu poznania, pretože bolo pre nich prinesené priskoro. Svetlo, ktoré gotické stavby oživovalo, skamenelo.
P.S. Text príspevku bol publikovaný v mojej knihe „MALÉ POKUSY O VYSVETLENIE VEĽKÉHO DIELA 2“. Uvádzam ho v mierne skrátenej podobe.
Publikované: 18.01.2026