Tento názov nie je náhodný. V článku „Had v dome Slovanov“ je toho viac.
https://www.dingir.cz/cislo/19/2/had_v_dome_slovanov.pdf
Citujem jednu časť:
Had ako domáce zviera
Predstavy o tom, že duša prvého gazdu sa môže po smrti prevteliť do podoby hada, existovali u všetkých Slovanov. S tým súvisela aj viera, že aký bol prvý gazda, taký bude aj had. Mohol byť dobrý, ale mohol aj obyvateľom škodiť. Zvyčajne však škodil skôr susedom, napríklad tak, že v noci chodieval sať vemená ich kráv, aby stratili mlieko. Domáci had je obyčajne popisovaný ako tlstá a krátka užovka bielej, šedej alebo červenej farby. Niektoré opisy hovoria o nadrozmernej hlave, prípadne kohúťom hrebeni. Obyvatelia domu ho kŕmili najčastejšie mliekom, syrom alebo vajíčkami, aby si zachovali jeho priazeň. Etnografické záznamy nehovoria priamo o uctievaní, aj keď zrejme v hlbšej minulosti tomu tak bolo. Domáci had prinášal domu ochranu a požehnanie a jeho život bol magicky spojený so životom hospodára. Platil zákaz hadovi akokoľvek ubližovať alebo dokonca ho zabíjať, a to pod hrozbou úmrtia previnilca alebo gazdu, ktorý by mal pôvodného hospodára nahradiť. Domáci had nemusel byť v príbuzenskom vzťahu s obyvateľmi domu, teda po príchode do nového príbytku prijímali obyvatelia aj nového domáceho gazdu. Jeho obľúbenými miestami boli prah domu, pivnica alebo základy, ale mohol sídliť aj pri krbe, pod stolom alebo sa pohyboval v blízkosti hospodárstva. Z úctyhodného množstva etnografického materiálu zozbieraného na túto tému môžeme konštatovať, že na rozdiel od iných bytostí, v prípade hada hospodára bola konfrontácia s človekom bežne vyvolaná zo strany hada a nie človeka. Obyvatelia domu sa mu pokúšali porozumieť a nakloniť si ho na svoju stranu. Svoju prítomnosť dával najavo pískaním alebo klopaním na prah. Priatelil sa s deťmi a významné množstvo rozprávaní hovorí o tom, že s nimi jedával mlieko alebo kašu z jednej misy.
Vyzerá to ako, mierne povedané“ „odtrhnuté“ od reality.
Keby... Keby som to nebol býval zažil:
Keď som bol malý, moja mama mi rozprávala neuveriteľnú príhodu. V dome na dedine odkiaľ pochádzala, som strávil veľkú časť môjho neškolopovinného detstva. Ako chlapča som vraj píjaval mlieko spolu s hadom, ktorého chovali moji starí rodičia. Ja z fľaše, had z misky. A poctivo vedľa seba. Na drevených schodíkoch, pri vstupe do domu. Toto rozprávanie som potichu, ale jednoznačne odsunul do ríše snov.
O päťdesiat rokov neskôr som sa vracal z každoročnej spomienkovej oslavy z osady, ktorá medzitým zanikla. Zišli sa tam rodáci, zavolali aj mňa. Uvarili mňam, mňam guľášik, bola tam harmonika, trochu vínka. Ľudia, ktorí sa tam zišli, boli už starší, osada neexistuje už dávnejšie. Spomína sa, niekto zájde na opustený cintorín, kde sa už dlho nepochováva. Cestou späť som robil „ochranku“ dvom sestrám. Skôr tety na nerovnostiach podoprieť, ako brániť pred medveďom. Slovo dalo slovo. A či reku viem, že tam v osade v každom dome chovali hada, ktorý široko ďaleko, ale hlavne v dome vychytal všetky myši? Chovali ho mliekom. Dokonca tam vraj bolo dievčatko, ktoré bolo slabé na rozume. Ono dostalo mlieko a kašu, had len mlieko. Dievčatko chcelo, aby si boli rovní. Dalo hadovi aj kašu. Had samozrejme nechcel, hadisko jedno! A tak dievčatko začalo mlátiť milého hada po hlave lyžicou vreštiac: „Aj kašu! Aj kašu!“. Gazda sa veľmi naľakal, že had po tomto „výkone“ dieťaťu ublíži, a tak hada zabil. Do roka zomrelo aj dievčatko...
P.S. Zvieracia reč (https://www.zones.sk/studentske-prace/rozpravky/15108-zvieracia-rec-juhoslovanska-rozpravka/ )
Publikované: 02.11.2025