Jack London
Tento autor napísal v roku 1910 krátku poviedku „The Unparalleled Invasion“ („Bezprecedentná invázia“). Originál vo forme .pdf môžete nájsť napr. tu:
https://www.libraryofshortstories.com/storiespdf/the-unparalleled-invasion.pdf
alebo tu:
https://jacklondonbookstore.com/project/the-unparalleled-invasion/
Stručné zhrnutie je aj tu:
https://en.wikipedia.org/wiki/The_Unparalleled_Invasion
Podľa deja v poviedke to bola Čína, ktorá mohutne expandovala, a tak začala robiť vrásky na čelách západných „demokratov“.
„Čo sa Čína stará o zdvorilosť národov?“ povedal Li Tang Fwung. „Sme najstarší , najctihodnejší a najkráľovskejší národ. Máme svoj vlastný osud, ktorý musíme naplniť. Je nepríjemné, že náš osud sa nezhoduje s osudom zvyšku sveta, ale čo by ste robili vy? Hovorili ste veľa o kráľovských národoch a dedičstve Zeme, a my na to môžeme odpovedať len tak, že to sa ešte uvidí. Nemôžete nás napadnúť. Nezaujímajte sa o svoje námorníctvo. Nekričte. Vieme, že naše námorníctvo je malé. Používame ho na policajné účely. More nás nezaujíma. Naša sila spočíva v našej populácii, ktorá čoskoro dosiahne miliardu. Vďaka vám sme vybavení všetkými modernými vojenskými strojmi. Pošlite svoje námorníctvo. Nevšimneme si ho. Pošlite svoje trestné výpravy, ale najprv si spomeňte na Francúzsko. Vylodenie pol milióna vojakov na našich brehoch by vyčerpalo zdroje každého z vás. A naše miliardy ich pohltia jedným dúškom. Pošlite milión, pošlite päť miliónov a my ich pohltíme rovnako ľahko. Puf! Len nič, chudobný kúsok. Zničte, ako ste hrozili, Spojené štáty, desať miliónov robotníkov, ktorých sme prinútili prísť na vaše brehy – veď to je sotva polovica nášho ročného prírastku obyvateľstva.“
A teraz príde „reakcia“ KoZa:
Ale bol tu jeden vedec, s ktorým Čína nepočítala – Jacobus Laningdale. Nie, že by bol len vedec, okrem toho v najširšom zmysle slova. Jacobus Laningdale bol predovšetkým vedec a do tej doby veľmi neznámy vedec, profesor zamestnaný v laboratóriách Úradu pre zdravie mesta New York. Hlava Jacobusa Laningdalea bola veľmi podobná akejkoľvek inej hlave, ale v tej hlave sa zrodila myšlienka. V tej hlave bola aj múdrosť udržať túto myšlienku v tajnosti. Nenapísal článok do časopisov. Namiesto toho požiadal o dovolenku. 19. septembra 1975 pricestoval do Washingtonu. Bol večer, ale on zamieril priamo do Bieleho domu, lebo už mal dohodnutú audienciu u prezidenta. S prezidentom Moyerom sa zavreli na tri hodiny. Ostatný svet sa o tom, čo sa medzi nimi odohralo, dozvedel až oveľa neskôr; v skutočnosti sa v tom čase svet o Jacobusa Laningdalea nezaujímal. Na druhý deň prezident zvolal svoj kabinet. Jacobus Laningdale bol prítomný. Zápisnica bola utajená. Ale toho istého popoludnia Rufus Cowdery, minister zahraničných vecí, opustil Washington a nasledujúce ráno odplával do Anglicka. Tajomstvo, ktoré niesol, sa začalo šíriť, ale šírilo sa len medzi hlavami vlád. Možno pol tucta mužov v jednej krajine bolo poverených myšlienkou, ktorá sa zrodila v hlave Jacobusa Laningdalea. Po rozšírení tajomstva vypukla veľká aktivita vo všetkých lodných dokoch, zbrojných skladoch a námorných základniach. Ľudia vo Francúzsku a Rakúsku začali mať podozrenie, ale výzvy ich vlád na dôveru boli tak úprimné, že súhlasili s neznámym projektom, ktorý sa pripravoval.
Čo to bolo, ten neznámy projekt?
Ale keby sa čitateľ 1. mája 1976 nachádzal v cisárskom meste Peking, ktoré malo vtedy jedenásť miliónov obyvateľov, bol by svedkom zaujímavého pohľadu. Videl by ulice plné rozprávajúceho sa žltého obyvateľstva, každá hlava v rade naklonená dozadu, každé šikmé oko upreté k oblohe. A vysoko na modrej oblohe by uvidel malú čiernu bodku, ktorú by vďaka jej pravidelnému pohybu identifikoval ako vzducholoď. Z tejto vzducholode, ktorá krúžila nad mestom, padali rakety – podivné, neškodné rakety, rúrky z krehkého skla, ktoré sa rozbili na tisíce úlomkov na uliciach a strechách domov. Ale tieto sklenené rúrky neboli nijako smrteľné. Nič sa nestalo. Nedošlo k žiadnym výbuchom. Je pravda, že traja Číňania zahynuli, keď im rúrky dopadli na hlavy z takej obrovskej výšky, ale čo znamenali traja Číňania oproti nadmernému prírastku dvadsať miliónov ľudí? Jedna rúrka dopadla kolmo do rybníka v záhrade a nezlomila sa. Majiteľ domu ju vytiahol na breh. Neodvážil sa ju otvoriť, ale v sprievode svojich priateľov a obklopený stále rastúcim davom odniesol tajomnú trubicu okresnému sudcovi. Ten bol odvážny muž. Pod pohľadmi všetkých prítomných rozbil trubicu úderom svojej mosadznej fajky. Nič sa nestalo. Z tých, ktorí stáli veľmi blízko, jeden alebo dvaja si mysleli, že videli vyletieť nejaké komáre. To bolo všetko. Dav sa rozosmial a rozptýlil. Tak ako Peking, aj celá Čína bola bombardovaná sklenenými trubicami. Malé vzducholode, vysielané z vojnových lodí, niesli len po dvoch mužov a nad všetkými mestami, mestečkami a dedinami krúžili a zatáčali, jeden muž riadil loď, druhý hádzal sklenené trubice.
Peking bol bombardovaný sklenenými trubicami, rovnako tak aj celá Čína.
Keby bola jedna epidémia, Čína by sa s ňou možno vyrovnala. Ale pred desiatkami epidémií nebolo žiadne stvorenie imúnne. Človek, ktorý prežil kiahne, podľahol šarlachu. Človek, ktorý bol imúnny voči žltej zimnici, podľahol cholere; a ak bol imúnny aj voči nej, zabila ho čierna smrť, ktorá bola bubonickým morom. Lebo to boli tieto baktérie, choroboplodné zárodky, mikróby a bacily, kultivované v laboratóriách Západu, ktoré dopadli na Čínu ako sklenený dážď.
Stará vojna sa stala predmetom posmechu. Neostalo mu nič iné, ako hliadkovanie. Čína sa vysmiala vojne a vojnu aj dostala, ale bola to ultramoderná vojna, vojna dvadsiateho storočia, vojna vedcov a laboratórií, vojna Jacobusa Laningdalea. Stotonové delá boli hračky v porovnaní s mikroorganickými projektilmi vystreľovanými z laboratórií, poslov smrti, ničivých anjelov, ktorí prechádzali impériom miliardy duší.
Počas celého leta a jesene 1976 bolo v Číne peklo. Nebolo možné uniknúť mikroskopickým projektilom, ktoré vyhľadávali aj tie najodľahlejšie úkryty. Stovky miliónov mŕtvych zostali nepochovaných, pričom sa baktérie ďalej množili, a nakoniec milióny ľudí denne umierali od hladu. Okrem toho hlad oslabil obete a zničil ich prirodzenú obranyschopnosť proti morom. Kanibalizmus, vraždy a šialenstvo vládli. A tak zahynula Čína.
Až nasledujúci február, v najchladnejšom počasí, sa uskutočnili prvé expedície. Tieto expedície boli malé, zložené z vedcov a vojakov, ale vstúpili do Číny zo všetkých strán. Napriek najdôkladnejším opatreniam proti infekcii, mnohí vojaci a niekoľko lekárov ochorelo. Ale výskum statočne pokračoval. Našli Čínu zničenú, vyľudnenú divočinu, ktorou blúdili skupiny divých psov a zúfalých banditov, ktorí prežili. Všetci preživší boli popravení, kdekoľvek ich našli. A potom začala veľká úloha, sanácia Číny. Päť rokov a stovky miliónov pokladov bolo spotrebovaných a potom sa svet presťahoval dovnútra – nie do zón, ako to bolo v pláne baróna Albrechta, ale heterogénne, podľa demokratického amerického programu. Bolo to obrovské a šťastné zmiešanie národností, ktoré sa usadili v Číne v roku 1982 a v nasledujúcich rokoch – obrovský a úspešný experiment v krížení. Dnes poznáme úžasné mechanické, intelektuálne a umelecké výtvory, ktoré z toho vzišli.
P.S. Znovu opakujem, že táto „sci-fi“ poviedka bola napísaná v roku 1910! Paralely sa ponúkajú aj po vyše 100 rokoch. Napr. „Vodná elektráreň Vojana“ a prvý očkovaný „SuperSlovák“ nás všetkých doteraz oslovujú „demokratickým“ sloganom „Vakcína je sloboda“:
P.P.S. Fotografia, ktorá je pozadie nadpisu, je PrintScrn časti obálky knihy na https://www.amazon.com/Unparalleled-Invasion-Afterword-Jack-London-ebook/dp/B0BWL8Q8WJ
Publikované: 10.11.2025