Tento príspevok bol publikovaný v mojej prvej knihe – Malé pokusy o vysvetlenie veľkého Diela. Uvádzam ho celý s niektorými úpravami.
Od pamäti vekov človeka fascinovala pamäť. Jeho vlastná pamäť. Vari večné sú otázky: Ako sa formuje pamäť? Kde sa uchováva pamäť? Ako sa vybavuje pamäť?
V auguste roku 2020 bola publikovaná práca „Zúčtovanie nevyriešených vedeckých otázok ohľadom prenosu pamäte“ („Reckoning the Unresolved Scientific Question on Memory Transfer“, DOI: https://doi.org/10.36877/pddbs.a0000105 ). Autori sú z Malajzie a Číny.
Práca pojednáva o prenose pamäte. Pre zopakovanie – prvý, kto prenos pamäte uskutočnil bol James McConnel, experimentálny psychológ, ktorý v roku 1965 dokázal preniesť pamäť u plošteniek (planárií) pomocou ribonukleovej kyseliny (RNK). McConnel skončil neslávne. Za života ho vysmiali a po smrti naňho zabudli. Ale v roku 2013 sa McConnelova myšlienka - „pamäť mimo mozgu“, znovu oživila. Jednoducho jeho experimenty (za prísnejších experimentálnych podmienok) zopakovali a ukázali, že boli správne.
V roku 2018 bola publikovaná práca „RNA from Trained Aplysia Can Induce an Epigenetic Engram for Long-Term Sensitization in Untrained Aplysia“. V nej autori z laboratória profesora Davida Glanzmana ukázali, že prenos pamäte pomocou RNK u morských slimákov je možný. Slimáky, ktorým podali RNK extrahovanú z neurónových ganglií „vyškolených“ slimákov, sa „vyškolili“ voči kontrolným slimákom doslova závratne rýchlo. Naviac, RNK pôsobila len na jeden druh tzv. senzorických neurónov. Motorické neuróny si ju ani „nevšimli“. A potom ostalo ticho. Profesor Glanzman odvtedy nepublikoval o prenose pamäte nič. Na moju otázku prečo je to tak, mi lakonicky odpísal, že nedostal nijaké peniaze na ďalší výskum.
Je to celé akési zakliate. Na objavy, ktoré by mohli zmeniť naše poznanie a pozitívne ovplyvniť liečenie neurologických ochorení (Alzheimerova choroba, Parkinsonova choroba) sa jednoducho „zabudne“. Hladina vody sa zavrie. Niekedy rozmýšľam, či je to naozaj na škodu veci. Tak ako sa dá ľuďom pomôcť, tak sa im dá aj škodiť. Napr. vpravením upravených alebo falošných spomienok. Zdá sa, že ľudstvo ešte nie je dostatočne zrelé na otvorenie tejto Pandorinej skrinky.
Čo čert nechcel, v spomínanej práci z augusta 2020, je aj citácia na prácu z roku 1992: „Does changing the heart mean changing personality? A retrospective inquiry on 47 heart transplant patients“ („Spôsobí výmena srdca zmenu osobnosti? Retrospektívny prieskum u 47 pacientov po transplantácii srdca“). Práca pochádza z blízkej Viedne. Autormi sú chirurgovia, ktorí transplantovali srdce a psychológovia, ktorí neskôr veľmi podrobne vyšetrovali 47 pacientov (45 mužov a dve ženy) s transplantovaným srdcom. Vyšetrenie sa uskutočnilo približne 3 mesiace po zákroku. Kľúčová otázka bola položená nasledovne: „Cítite sa rovnako po transplantácii srdca, alebo sa cítite zmenene (inak)?“ Pacienti sa s osobou, ktorá kládla otázky, poznali. Opakovane boli takto vyšetrovaní aj pred samotnou transplantáciou, išlo o to, aby si celý transplantačný tím vytvoril obraz o tom, komu idú vložiť do hrude srdce iného človeka (po smrteľnom úraze, po autonehode, po samovražde). Výsledky: 37 pacientov (79%) priamo odpovedalo, že ich osobnosť sa nijako nezmenila. (29 pacientov to povedalo náhlivo; 2 pacienti tvrdili to isté, ale okamžite „ako vtip“ povedali, že ich darca musel byť „nočná sova“, pretože oni so svojim starým srdcom chodili spať pomerne skoro, čo teraz neprichádza do úvahy; 2 pacienti si nechali potvrdiť, že sú tí istí (a nezmenení) rodinnými príslušníkmi). Ďalších sedem pacientov (15%) tvrdilo, že ich osobnosť sa zmenila, ale nie preto, lebo majú nové srdce. (Napr. „Moja duša je stále rovnaká, ale môj pohľad na život sa zmenil“). Najčudnejšiu skupinu predstavovali 3 pacienti (6%), ktorí tvrdili nasledovné:
Pacient 1: „Áno, zmenil som sa. Vyhýbam sa akémukoľvek stresu, stal som pokojnejším. Zmenilo ma nové srdce. Osoba, ktorá ho mala musela byť pokojná, nehektická. Jej pocity sa na mňa preniesli“. Pacient 2: „Áno zmenil som sa. Milujem si dávať na uši slúchadlá, počúvam hlasnú hudbu. Mojím snom je iné auto, a dobré stereo. A mám myšlienky, ktoré som nemal nikdy predtým“. (Poznámka v práci: Pacient mal 45 rokov. Darcom jeho srdca bol 17 ročný chlapec. Táto informácia sa príjemcom nepodávala). Pacient 3: Pacient sa cítil a správal tak, ako keby darca bol stále nažive v jeho vnútri. Cítil sa, akoby žil dva životy. Bol rozvedený a opakovane ženatý. Tvrdil, že sa so svojou terajšou ženou môže teraz zosobášiť v kostole, pretože už nie je tou osobou, za koho sa jeho žena pôvodne vydala.
Výsledky práce sme spomenuli len stručne, sú z „pohľadu klasickej medicíny“ absurdné. Ale čo je „klasická medicína“? V ľudovej slovesnosti je srdce orgán citov (emócií), pamäte, lásky. Srdce môže byť aj zlomené. Vedeli ľudia po stáročia, či tisícročia, niečo viac, ako vieme my teraz, v tomto pretechnizovanom svete? Môžete sa právom opýtať, či aj recipienti iných orgánov (obličky, pečene, pľúc atď.) reagovali podobne. Odpoveď znie: Nie. Nikdy nikto. Len „srdciari“, aj to len pomerne malá časť.
Máme silné indície. Ale indície nie sú dôkazy. Je potrebné spojiť omnoho viac dát. Je potrebné začať pracovať, upustiť od zabehaných paradigiem. Čo ak sa nám poodhrnul závoj? Tento príspevok sme začínali s pamäťou človeka. Všetka pamäť človeka sídli v jeho mozgu. Naozaj?
Publikované: 30.01.2026