Skip to Content

Keď ma do boku tlačil nárazník alebo dilatácia času

Niekedy koncom sedemdesiatych rokov minulého storočia  bola v Slovenskom rozhlase vysielaná zaujímavá rozhlasová hra. Nepamätám si už detaily, ale v pamäti mi utkvelo toto: Akýmsi spôsobom dvaja priatelia získali medicínu, vďaka ktorej sa dokázali pohybovať veľmi rýchlo. Bežnému človeku ich pohyb vyzeral ako bleskové mihnutie sa tieňa. Zhodou okolností sa obaja vyskytli na vlakovej stanici, kde pod prichádzajúci rýchlik na koľajnice spadlo dieťa. Neváhali, skočili do koľajiska, jeden schmatol dieťa a podal ho tomu druhému. Akosi to schmatnutie a zdvihnutie dieťaťa trvalo dlhšie, ako si predstavovali. Práve vtedy jeden z nich hovorí tomu druhému: „Pohni si, lebo ma už tlačí nárazník (lokomotívy) do boku!“ Vtedy sme to brali s humorom, ale o niekoľko desaťročí sa mi vyššie napísaná veta zjavila doslova v realite.

V tom čase ešte nebola R1 – Pribina možno ani v plánoch. Všetci sme do Banskej Bystrice jazdili po „ceste smrti“,  Zlatomoraveckej ceste. V jeden piatok som po nej fujazdil aj ja, rýchlosťou 108 km/h. Teda 30 m/s. Oproti, v protismere, smerom na Nitru, pred  križovatkou zo Žíran, išiel kamión, ktorý začalo obiehať osobné auto. Zároveň sa zo Žíran prirútilo osobné auto, ktorého vodič si „nevšimol“ stopku a vošiel priamo na cestu smerom do Nitry, rovno pred kamión (a obiehajúce auto) a čiastočne do môjho jazdného pruhu. V istom bode boli na mňa traja. Akoby zázrakom som objavil súbežné krátke parkovisko a na ňom som ostal stáť. Toto celé trvalo možno sekundu - dve. Kamión to ubrzdil, obiehajúce auto obehlo aj toho „antistopkára“ a ja som si doslova hovel na parkovisku. Niekto tuším pri mne aj zastavil, spytoval sa či som v poriadku. Nepamätám si. Podstatná bola tá neuveriteľná (subjektívna) dilatácia času. To, čo sa odohralo pre iných veľmi rýchlo, som ja zažíval ako vo veľmi  spomalenom filme. Situáciu si akoby zobrala „na starosť“ iná časť môjho mozgu. Všetko pokojne, spomalene a čo je podstatné, vykonané správne.  Niekedy sa na tom mieste zastavím, len tak. Poobzerám sa okolo, očami zmeriam dĺžku „parkoviska“. Nie, tam nie je možné zastať pri rýchlosti 30 m/s. Ale vtedy... Vtedy ma do boku vlastne ani nárazník netlačil.