Grigorij Rasputin (1869-1916) bol ruský mystik, ktorý mal veľký vplyv na posledných ruských vládcov z dynastie Romanovcov.. O Rasputinovi sa napísali stovky, ba tisíce strán. Každý si môže dohľadať, čo potrebuje. Rasputin sa „zapísal“ u cárovnej zázračným uzdravením jej priateľky Anny Vyrubovej, ktorá zomierala. Syn Mikuláša II., Alexej mal dedičné ochorenie – hemofíliu. V praxi to znamená, že mohol vykrvácať aj pri drobnom poranení. Rasputin začal pôsobiť pre Alexeja ako „médium“, mal schopnosť zastaviť akékoľvek krvácanie. Nevieme ako je to možné, ale u cároviča to fungovalo. Postupne Rasputinov vplyv (hlavne politický) narastal. Ako prekážka na ceste k vojnovému besneniu sa objavil negramotný sibírsky mužík. V roku 1912, keď malo byť Rusko prvý raz vtiahnuté do vojnového konfliktu na Balkáne, na kolenách uprosil Mikuláša II. aby sa nemiešal do vojny.
Dňa 15.(28.) júna roku 1914 bol v Sarajeve zavraždený František Ferdinand a jeho manželka. Od atentátu v Sarajeve do vstupu Ruska do Prvej svetovej vojny ostával mesiac a tri dni. Prvý pokus o zabitie Rasputina sa uskutočnil na žiadosť mnícha Iliodora. Spáchala ho bývalá prostitútka (nakazená syfilisom, od ktorého mala prepadnutý nos) Chionija Gusevová 30. júna (13. júla) v roku 1914. Vrazila Rasputinovi do brucha nôž, pričom vrieskala – „zabila som ancikrista“. (Nepripomína vám to niečo?) Rasputinovi z brucha doslova „vyliezli“ vnútornosti. Zdalo sa, že rana je smrteľná. Upadol do hlbokého bezvedomia. Vplyv Rasputina bol taký veľký, že cár nevykonal nijakú akciu bez toho, aby sa s ním neporadil. Ale ako sa budeš radiť s človekom v bezvedomí? Len čo sa Grigorij prebral z kómy, poslal cárovi telegram. V ňom zaprisahával cára, aby sa nedal zatiahnuť do vojny, pretože s vojnou príde koniec Ruska, ako aj s ním samým a jeho rodinou. Ale bolo už neskoro. Rusko doslova vtiahli do Veľkej vojny.
Druhý pokus o vraždu sa odohral o pár rokov neskôr. Rasputin (a jeho vplyv na cára) niekomu zjavne prekážal. Dôvodov mohlo byť hneď niekoľko, môžete si ich doplniť podľa vlastného uváženia. Nebudeme ich tu postupne spomínať. Nemalo by to význam. Vždy nájdete ďalšie a ďalšie, zoznam nikdy nebude uzavretý. Vražda Rasputina je často opisovaná ako rituálna. Čo mohlo byť na tejto bohapustej vražde rituálne? Ani netuším. Bola to odporná, surová vražda vykonaná s diabolskou kalkuláciou. Ako uvidíte sami, nechýbala ani rana istoty.
Hlavní sprisahanci boli traja. Prvým bol knieža Félix Jusupov (1887-1967, Paríž), homosexuál resp. bisexuál a transvestita, jeden z najbohatších mužov Ruska. Za manželku mal neter Mikuláša II., princeznú Irinu. Druhý, Vladimír Puriškevič (1870-1920, týfus,Novorossijsk), ruský predboľševický politik známy svojimi monarchistickými názormi. Tretím z nich bol veľkoknieža Dmitrij Pavlovič (Romanov!) (1891-1942, Davos), bratranec Mikuláša II., homosexuál resp. bisexuál, v rokoch 1912-1913 (pravdepodobne) udržiaval homosexuálny styk s Jusupovom. Popri tomto trojlístku v príprave vraždy, či pri samotnej vražde „účinkovali“ ešte dvaja homosexuálne orientovaní borci – poručík Sergej Suchotin a lekár (poľského pôvodu) Stanislav Lazovert. Jedným z dôvodov, prečo Jusupov smrteľne nenávidel Rasputina, bolo to, že sa niekoľkokrát zúčastnil na terapeutických sedeniach. Na nich sa Rasputin pokúšal Jusupova vyliečiť. Ako je známe, bezvýsledne. Motív nenávidieť Rasputina mal aj veľkoknieža Dmitrij Pavlovič. Ako sa hovorí, Rasputin otvoril cárovi a cárovnej oči vtedy, keď do úvahy prichádzala svadba dotyčného s jednou z ich dcér. Stačilo pripomenúť jeho „ľúbostný“ vzťah s Jusupovom, a bolo po svadbe.
V noci na 17.(30.) decembra 1916 vylákal knieža Jusupov Rasputina do svojho paláca. Ako zámienku použil klamstvo, že jeho manželka, princezná Irina (neter cára Mikuláša II.), potrebuje jeho „medicínsku“ pomoc. Princezná však v tom čase bola na Kryme. Rasputin bol zavedený do pivnice, kde ho najprv ponúkli koláčmi a vínom. Jed v koláčoch – kyanid draselný („cyankáli“), nezaúčinkoval. Toto vyvolalo zmätok. Jusupov upadol do zmätku, išiel sa poradiť s inými sprisahancami, čo ďalej. (Jedno z možných vysvetlení, prečo Rasputin prežil dávku jedu je nasledovné: Grigorij Rasputin mal ako statný pijan (pozor, nie alkoholik!) atrofickú gastritídu – jeho zapálený žalúdok nevylučoval nijakú kyselinu chlorovodíkovú. To zabránilo premene kyanidu na smrtiaci kyanovodík a... nič sa nestalo). Rasputin „ožil“ prvýkrát. Po návrate z porady Jusupov začal strieľať. Trafil rovno do srdca a Rasputin padol mŕtvy na zem. Jeho smrť skonštatoval Jusupov, Puriškevič a lekár Lazovert. Keď mŕtvolu chceli upratať, Rasputin „ožil“ druhýkrát. Schmatol Jusupova a začal ho škrtiť. Potom ho odhodil a ryčiac ako zviera sa rútil hore schodmi von z pivnice. Na nádvorí strieľal trikrát Puriškevič a (ako uvidíme neskôr) jedna zo striel zasiahla Rasputina do chrbta. Na konci Rasputina zabila štvrtá strela, ktorú do hlavy (vraj) vystrelil Puriškevič. Strieľal z diaľky, je možné, že strela trafila zátylok alebo šiju (Rasputin utekal!). Telo zviazali a z mosta hodili do rieky – Malej Nevy. Podľa legendy ešte aj vo vode si dokázal rozviazať spútané ruky a dokonca nimi aj mával. Rasputin „ožil“ tretíkrát. Ale platí, že mortui docent vivos (mŕtvi učia živých). Súdna pitva ukázala (a potvrdila) nasledovné skutočnosti: Výstrel Jusupova do srdca, ktorý Rasputina „zabil prvý raz“, nikdy do srdca netrafil. Trafil do žalúdka (a pečene). Druhý výstrel, výstrel do chrbta, ktorý vystrelil Puriškevič sa potvrdil. Strela išla popri chrbtici a trafila pravú obličku. Smrteľným výstrelom bol výstrel do hlavy. Rasputinova smrť nebola spôsobená utopením, ale stratou veľkého množstva krvi a „kontrolným“ výstrelom do hlavy. Tento výstrel bol uskutočnený iným kalibrom ako mali predchádzajúce (dve zhodné) zbrane. Do rieky bol Rasputin hodený už mŕtvy. (V pľúcach sa nenachádzala nijaká voda ani spenená tekutina). Poranenia na pravej strane hlavy boli spôsobené po smrti, pri páde mŕtvoly z mosta. Až veľmi, veľmi neskoro sa stalo zrejmé, prečo mrazivú noc 10.(23.) marca roku 1917 bolo potrebné telo Rasputina vykopať, spáliť, a tak navždy zničiť. Bolo to preto, že „ranou istoty“, rovno do stredu čela, bol Grigorij Rasputin zavraždený agentom britskej tajnej služby (neskôr sa premenovala na MI6) Oswaldom Raynerom. Typ zbrane bol Webley 0,455 (palca). Pravda o vražde Rasputina vyšla najavo takmer po 88 rokoch, začiatkom októbra roku 2004 na televíznom kanále BBC2 v programe „Timewatch“, kde bol premietnutý dokumentárny film o Rasputinovej vražde. (Na webe je možné nájsť toto: Bývalý veliteľ metropolitan police Richard Cullen a historik špionážnych služieb Andrew Cook v Timewatch documentary, Who Killed Rasputin? - BBC TWO, Friday 1 October, 9.00pm). Oswald Rayner nebol nikto neznámy. Do Ruska prišiel v roku 1915. V roku 1918 z neho odišiel, s pocitom dobre vykonanej práce. Po úspechu v Rusku pracoval na úrade britskej rozviedky vo Švédsku a v Japonsku. V roku 1922 sa znovu objavil v Moskve, tentoraz ako člen britskej trhovej misie. Pod jej krytím pracoval ďalej ako agent pre blaho britskej kráľovskej koruny. V dvadsiatych a tridsiatych rokoch pracoval v rozličných európskych krajinách, počas druhej svetovej vojny slúžil v Kanade. Okrem neho účastníkmi vraždy (podľa vyššie spomenutého dokumentárneho filmu) boli aj starší dôstojníci britskej tajnej služby – kapitán (neskôr podplukovník) John Scale a kapitán Steven Alley. Všetci traja slúžili v čase vraždy Rasputina pod velením sira Mansfielda Cumminga, neskôr prvého riaditeľa Secret Inteligence Service (potom MI6). Scale a Alley naplánovali vraždu, poručík Rayner realizoval tento plán s pomocou svojho priateľa Jusupova. Ukazuje sa, že Jusupov bol vo veľmi blízkom vzťahu s tromi britskými dôstojníkmi. Fungovalo to ako celkom slušný „termoklub“. Podľa niektorých zdrojov to bol Scale, ktorý Raynerovi vydal rozkaz „ranou istoty“ zavraždiť Rasputina. Úryvok z listu Alleyho Scalemu celkom jednoznačne podporuje účasť Britov – britskej tajnej služby na vražde Rasputina: „Dear Scale, ... Although matters here have not proceeded entirely to plan, our objective has clearly been achieved. Reaction to the demise of "Dark Forces" has been well received, although a few awkward questions have already been asked about wider involvement. Rayner is attending to loose ends and will no doubt brief you on your return“. Je jednoznačné, že sprisahanci boli len nástrojom v rukách Britov. Jusupov sa poznal s Reynerom zo štúdií v Oxforde. Alley sa narodil na panstve Jusupovcov, jeho otec bol priateľom Jusupovho otca. Bol jeden z britských inžinierov, ktorí budovali železnicu medzi Petrohradom a Moskvou. A zároveň bol profesionálnym špiónom.
Rekonštrukcia vraždy Rasputina ukázala (v roku 2004, pričom sa jej zúčastnila aj 91 ročná Scaleho dcéra a ruský súdny lekár Žarov), že celý priebeh sa uskutočnil trochu inak ako sme opísali vyššie. Ak si spomeniete na druhé „ožitie“ Rasputina, ono nastalo potom, ako ho začali natriasať hore dolu. Pri fotografovaní. Fotografoval Rayner. Dokumentácia, však? Rasputin začal škrtiť Jusupova, odhodil ho a ryčiac vybehol cez dvere, ktoré nezavrel Rayner. Na dvore strieľal Puriškevič. Rasputin utekal ďalej, preč od svojich vrahov. Zanechával za sebou dlhú, krvavú stopu. Nakoniec padol pri zaparkovanom automobile. Vodičom bol istý William Compton. Práve tu Rayner Rasputina „definitívne“ zavraždil. Telo starca naložili do auta, vodičom bol (ako inak) Compton, a zhodili z mosta do rieky. Oproti Jusupovmu palácu sa nachádzala policajná stanica. Výstrely bolo počuť aj tu. Policajti išli „na pomoc“ kniežaťu. Jusupov im chladnokrvne vysvetlil, že práve musel zabiť svojho psa, pretože sa vrhol na jedného z jeho hostí. Je vám z toho nanič? Mne hej. Táto svoloč nám doteraz predvádza svoje „kumšty“ v priamom prenose. Nič im nie je sväté, nemajú priateľov, len svoje „záujmy“. Ich „záujmy“ už stáli životy desiatky miliónov ľudí a nikde nevidno koniec.
Cár veľmi chcel Rasputinových vrahov potrestať. Nepodarilo sa. Celý prípad išiel „do stratena“. Po Februárovom prevrate, nová vláda, ktorú riadili zahraničné rozviedky, pozametala všetky stopy. Bez zabitia Rasputina by sa nikdy neuskutočnil Februárový prevrat. Cár by nikdy neustúpil „tlaku verejnosti“ (alebo „medzinárodného spoločenstva“?) a nebol by abdikoval. Bez abdikácie cára by celý Február 1917 spľasol ako nafúknutý balón. Tým špendlíkom, ktorý by balónik prepichol, bol práve Rasputin. Rasputin by cárovi pomohol vydržať nehorázny nátlak delegácie dumy, zlých správ a diabolského zradcovského obkolesenia. Je to Alexander Kerenskij (Aron Kirbis) (1881-1970, New York), minister vojny a jeho kolegovia, ktorí zdemoralizujú armádu, zničia disciplínu a privedú ku krachu vojenskú moc Ruska. Je to Dočasná vláda väčšinu času vedená Kerenským, ktorá uvrhne krajinu do chaosu, vypustí z väzení vagabundov, rozpustí políciu zničí vertikálu moci (odvolanie všetkých gubernátorov bez menovania ďalších). Je to Dočasná vláda, ktorá prestrie boľševikom koberec na cestu k moci.
P.S. Tento článok bol publikovaný v mojej knihe Malé pokusy o vysvetlenie veľkého diela 2, str. 95.
Publikované: 12.10.2025