Politika vedy je fenomén, ktorý nás všetkých, ktorí pracujeme vo vede, neuveriteľne „dobehol“. Kedysi dávno, v dobách hlbokého socializmu, to bolo relatívne jednoduché. Každý vedel na čom je. (Kto nevedel, mal, ako sa hovorí, smolu). Aj vedeckí pracovníci boli akoby rozdelení na dve triedy: Tí osvietení a tí druhí. Tých prvých bolo výrazne menej, ale boli. Jedným z nich bol aj človek, ktorý ma ako šestnásťročného chlapca prijal a umožnil mi pracovať na ústave, na Ústave experimentálnej onkológie. Akademik Viliam Thurzo. Lekár – onkológ. Zakladateľ „môjho“ moderného ústavu. Familiárne prezývaný „Dedo“. Keď vypukla v sedemdesiatych rokoch ropná kríza, peňazí nebolo. Myslím tým ani na vedu. Podľa jednej z legiend, sa Dedo pobral za súdruhom Lenártom (prvý tajomník ÚV KSS), obrazne povedané tresol päsťou po stole, a povedal, že keď nebude peňazí na vedu vrátane predplatného na zahraničné časopisy, nebude ani poriadna veda. Zahraničné časopisy nikdy dochádzať na ústav neprestali. Je síce pravda, že vtedy dávno sme objednávali chemikálie napríklad v roku 1980 na rok 1981 a ony boli dodané v roku 1982, ale malo to svoje výhody. Žili a spolupracovali sme nejako tesnejšie. Bavilo nás to. Samozrejme stále hovorím o tých, ktorí pracovať chceli. Tí druhí (a tých je, ako býva dobrým zvykom, vždy väčšina) sa „viezli“. Až do dôchodku. No a? Toto naozaj nie je a ani nebol môj problém. Teraz sme okliešťovaní omnoho viacej. Písanie správ, dokumentácia, výkazy, plánovane vedy či strata sociálnych väzieb sú len vrcholom ľadovca. Peňazí je málo, pramálo. V malom štáte sa v podstate prideľujú podľa konexií. Objektivita je kdesi na chvoste. Veď každý každého pozná.
Dominuje všemocné číslo publikácií. A ešte „impakt faktor“ (IF). Ten je naozaj všemocný. Keď som pred nedávnom čítal komentár, či „kritiku“ istého vedca o článku v ktorom sa hovorilo o riadenom páde dvojičiek, skoro som onemel. Jeho polemika spočívala v tom, že publikácia bola uverejnená v časopise s nízkym IF. On nepolemizoval s argumentmi, ale s nízkym IF! Zlý sen. A veľa ľudí mu to „zožerie“.
Veľkú inšpiráciu pre mňa predstavuje biochemik profesor Gottfried Schatz. Už zomrel, a to na nádorové ochorenie. Prednášal na jubilejnom 100. Kuželovom seminári. Tieto semináre usporadúva Prírodovedecká fakulta UK na počesť geniálneho biochemika profesora Štefana Kuželu. Bol mojím učiteľom a priateľom, ktorý ma vychovával prvých 15 rokov mojej vedeckej kariéry. Na tomto seminári som Schatzovi položil otázku: „Ako je možné, že počet publikácií v onkologickom výskume rastie exponenciálne, a my sme dosiahli tak malý pokrok v liečbe nádorových ochorení?“ „Jeff“ Schatz sa na chvíľu zamyslel a odpovedal: „Je to preto lebo osemdesiat percent z tých publikácií je „crap“ (= drísty, kecy, alebo h...o, vyberte si)“. Toto povedal na sklonku života človek, ktorý spolu s Kuželom objavil syntézu bielkovín v mitochondriách. Keď sme kedysi vypĺňali tzv. päťročné plány bolo všetko jasné. My sme vedeli, že klameme, oni (tam hore) vedeli, že klameme, a my sme vedeli, že oni to vedia. No, zábava.
Jeff Schatz napísal aj vetu (a ona všeobecná), že vede sa najlepšie darí tam, kde je ďaleko od nátlaku a od moci.
Povedané naopak: Moc a hierarchia sú úhlavní nepriatelia nových myšlienok.
Pre dlhodobý výskum nie je nikdy jasné kam pôjde jeho smer, ako dlho bude trvať a či vôbec bude úspešný. V dlhodobom výskume nevznikajú nové myšlienky v zasadacích miestnostiach, či v plánoch päťročníc, ale v malých (ústavných?) kaviarničkách, či na kúskoch servítok a na zdrapoch papiera. Nové myšlienky neprichádzajú pravidelne, podľa akéhosi známeho kľúča. Spiritus flat, ubi vult. (Duch sa zjavuje, kde chce).
Stanislav Lem vo svojej poviedke Odysseus z Ithaky, rozdeľuje géniov do troch tried. V tretej, najnižšej, triede sú géniovia tuctoví, ktorí svojimi myšlienkami málokedy presiahnu hranice svojej doby. Väčšinou sú rozpoznaní a dočkajú sa slávy a peňazí. Géniovia druhej triedy sú už príliš komplikovaní na to, aby ich súčasníci pochopili. Kedysi dávno boli obyčajne ukameňovaní, či zhoreli na hraniciach. Neskôr im bolo dovolené zomrieť v chudobe „prirodzenou“ smrťou hladom, či na účet spoločnosti v blázincoch. Táto „géniocída“ sa rozpozná o jednu dve generácie neskôr, a na ich počesť sa potom pomenúvajú námestia či ulice. Géniov prvej triedy nepozná nikto. Sú autormi tak neuveriteľných právd alebo prevratných projektov, že ich nikto nedokáže pochopiť. Ani za ich života, ani po ich smrti. Obvyklým osudom týchto géniov je trvalé a „večné“ zneuznanie.
Publikované: 03.12.2025