Vo východo- a západoslovanských rozprávkach predstavuje „mŕtva“ voda, so svojimi vlastnosťami protipól „živej“ vode. Spolu sa však vzájomne dopĺňajú. Dnes by sme povedali, že spolu tvoria dialektickú jednotu. „Mŕtva“ voda je schopná usmrtiť alebo premeniť na kameň každého živého tvora. Na druhej strane je potrebná na to, aby zrástli jednotlivé časti tela rozsekaného zabitého hrdinu pred jeho oživením „živou“ vodou. „Mŕtva“ voda pripojí späť odťaté údy, zacelí rany, navracia zrak. Oživenie zabitého a dokaličeného hrdinu predstavuje v rozprávke dvojstupňový proces, v ktorom „mŕtva“ a „živá“ postupne uskutočňujú rôzne funkcie. „Mŕtva“ voda obnovuje prvotnú celistvosť telesnej schránky a „živá“ voda jej vracia život.
Typickou rozprávkou o mŕtvej a živej vode je ruská národná rozprávka „Ivan-cárovič a sivý vlk“ („Rozprávka o Ivanovi-cárovičovi, vtákovi-ohnivákovi a o sivom vlkovi“). Táto rozprávka má v ruskom folklóre 30 variantov, v ukrajinskom 19 a v bieloruskom 6 variantov. Nepôjdeme do detailov, môžete si ju prečítať sami. Takmer na konci Ivana-cároviča v spánku zabijú jeho dvaja starší vierolomní bratia. Telo rozsekali na kusy. Po 30 dňoch jeho rozsekané telo objaví sivý vlk, jeho spoločník a sluha. Zároveň telo objaví aj havran a jeho dve havrančatá. Vlk schmatne jedno z nich a donúti havrana, aby mu doniesol mŕtvu a živú vodu. Keď mu havran doniesol požadované vody, vlk roztrhol havranča na dva kusy. Potom obe časti pokropil mŕtvou vodou a keď sa zrástli, tak mŕtve telo pokropil vodou živou. Havranča odletelo aj s príbuznými. To isté urobil aj s mŕtvym a rozsekaným cárovičom, ktorý, ako to v rozprávkach býva, získal späť svoju nevestu, koňa, vtáka ohniváka a trón. Nás zaujali dve veci. Tá prvá, menej významná – vlk si jednoznačne overil, či ho havran nepodviedol. Tá druhá je „patofyziologická“. Mŕtve, poškodené telo je najprv potrebné pokropiť mŕtvou vodou. Práve ona obnovuje celistvosť tela. Povedali by sme, že „lieči“. Pokropenie živou vodou vracia život. Povedali by sme, že „vdychuje späť dušu“. Naopak to nie je možné. Ak by sme do poškodeného tela „vdýchli dušu“, tak nemá kde prebývať. Telo v takom poškodenom stave nie je „života schopné“.
Najstaršia písomne zachovaná rozprávka, v ktorej sa hovorí o vtákovi-ohnivákovi a sivom vlkovi sa nachádza v latinskom zborníku Scala Coeli. Scala Coeli (Nebeský Rebrík, alebo aj „Jakubov Rebrík“) napísal cca v rokoch 1324-1330 dominikánsky mních Johannes Gobius junior (1300?-1350?). Niekoľkokrát ho publikovali až v rokoch 1476, 1480, 1483, 1485. Kedy sa doň (do rozprávky) „vlúdila“ mŕtva a živá voda nevieme.