Миф об Исходе и подрыв Традиции (Владимир Можегов)
Zdroj: https://zavtra.ru/blogs/mif_ob_ishode_i_podriv_traditcii
Niektoré časti:
Neexistujú žiadne stopy po prítomnosti Židov v Egypte pred 7. storočím pred n. l. (keď bola založená židovská kolónia v Elefantíne, ktorá nepozná nič o Exode a uctieva rôznych bohov). V Egypte neexistovalo nijak výrazne rozvinuté otroctvo. Krajinu jednoducho nemohol opustiť miliónový dav. Nenašli sa žiadne stopy po putovaní Židov cez púšť (hoci archeológovia sa tu snažili prekopať doslova všetko). A hoci existujú kandidáti na predkov Židov, samotní Židia ako národ s počiatkami sebauvedomenia sa sotva mohli objaviť skôr ako v 9. – 8. storočí pred n. l. Čo sa týka židovských kníh, tie najstaršie z nich sotva mohli byť napísané skôr ako v 7. – 6. storočí pred n.l.
Napriek tomu, že udalosť „Exodus“ je úplne mýtická, má obrovský význam pre celý svet. Táto „udalosť“ vrhla na svet tak kolosálny tieň, že možno povedať, že celý svet sa nachádza v tieni mýtu o Exode, a práve v tieni tohto mýtu sa odohráva história.
Dá sa to vyjadriť aj inak. Hoci nejde o historickú udalosť, ale iba o jav „kultúry pamäti“ (ako ho nazýva renomovaný egyptológ a kulturológ Jan Assmann), „udalosť Exodu“ určuje „priebeh dejín“ a začína „odpočet dejín“, ako ich poznáme. Takýto obrovský zmysel a význam dodáva mýtu o Exode metapolitický (alebo teopolitický) zmysel a kontext, ktorý je v ňom obsiahnutý.
Tóra ako celok a kniha „Exodus“ zvlášť tvrdia, že celá zem patrí Jahvemu a že zástup, ktorý Mojžiš vyviedol z Egypta, sa prostredníctvom „zmluvy“ (doslovne berit – dohoda), ktorú s ním uzavrel Jahve, stal jeho „vyvoleným národom“. Jahve sľubuje, že tento ním vyvolený národ urobí svojím „kráľovstvom kňazov“ a s jeho pomocou premení celý svet („Premeníme svet silou Všemohúceho“ – tak sa aj dnes každý deň modlí každá židovská komunita vo všetkých kútoch sveta). Vo všetkých týchto zmysloch skutočne dochádza v sebauvedomení starovekého sveta k skutočne tektonickému posunu.
Samozrejme, nie je nič nové ani v židovskom „monoteizme“, ani v pojme „posvätnej histórie“, ani v postave Mesiáša. Tieto myšlienky do sveta nepriniesli Židia. Jediného Boha-Stvoriteľa pozná Egypt aj perzský svet. Pojem „posvätnej histórie“ a postava Mesiáša (Saoshyanta – Spasiteľa) sú v zoroastrizme dobre známe. Židovská Tóra teda do pokladnice ľudských poznatkov o božskom nepriniesla nič nové. Zároveň však židovská Tóra vytvára v teopolitickom smere úplne výnimočný a doteraz nevídaný precedens.
Využitím celého súboru poznatkov Blízkeho východu (a v knihe „Exodus“ sa nachádzajú nielen priame citácie z asýrskych zdrojov, ale aj obrovská vrstva egyptského, perzského a mezopotámskeho teologického myslenia) autori Tóry prevracajú všetky predstavy Tradície naruby.
Jan Assmann presvedčivo dokazuje, že z hľadiska politickej teológie dochádza v knihe „Exodus“ k úplnému prevratu tradičných predstáv, a nazýva „mýtus o Exode“ tým „Archimedovým bodom“ (t. j. tou pákou), ktorý prevracia staroveký svet naruby.
Rovnako revolučný obrat sa však odohráva aj v metahistorickom pláne. Aký je zmysel zmluvy (berit) Jahveho s Izraelom, o ktorej rozpráva kniha „Exodus“? Čo tvorí „ideologickú podstatu“ židovskej doktríny, ktorá sa postupne rozvíja v nasledujúcich textoch Tóry a Tanachu?
Tu je, úplne stručne, tento zmysel a táto „ideologická podstata“:
Jahve sa vyhlasuje za „boha nad bohmi“ (אֵל עַל כָּל הָאֱלֹהִים), vyberá si „národ nad národmi“ („Svätý národ a dedičstvo“, „môj syn“, „prvorodený“ (Ex 4, 22), „hlava, a nie chvost“ (Dt 28, 13), „kráľovstvo kňazov“ (Ex 19, 6) a začína proces „osvietenia sveta“ (אוֹר לַגּוֹיִם), lat. Or La-Goyim — svetlo národom), na konci ktorého má Jahve zvíťaziť nad všetkými národmi a ich bohmi, a proces „napravovania“ sveta (Tikkun Olam, תיקון עולם) sa má zavŕšiť úplnou premenou pozemského bytia (Izaiáš 11:9).
Tóra tak skutočne vnáša do pokladnice ľudského poznania niečo úplne nové. Nie však v oblasti náboženstva, ale v oblasti politiky. Týmto úplne novým je predovšetkým idea revolúcie. To, čo máme pred sebou, keď otvárame Tóru, je úplný revolučný prevrat tradície a začiatok dejín ako vedomého procesu premeny sveta.
Samozrejme, aj Egypt pozná osvietenie a premenu sveta. Staroveký svet Egypta existuje vo svetle teopolitickej trojice: Boh-Stvoriteľ, kráľ (faraón, božský človek, zástupca Boha-Stvoriteľa) a Maat (duch milosti, súcitu, pravdy a spravodlivosti, ktorý má v spoločnosti udržiavať božský človek – faraón).
Faraón Echnaton, zakladateľ prvého náboženstva čistého monoteizmu na svete (atonizmus), dokonale chápe, že náboženstvo pravého Boha je univerzálne: slnko pravdy (Aton) osvecuje a dáva život celému svetu. Veľká hymna na Atona, ktorú zložil Echnaton a ktorú židovské písma prepísali do podoby 103. (104.) žalmu, znie dodnes v kresťanských kostoloch.
V zoroastrizme sa posvätná história sveta, boj Ahura-Mazdy a Ahrimana, má zakončiť príchodom Saošjanta – Spasiteľa, zničením hmotného sveta a stvorením nového sveta, v ktorom bude večný život udelený všetkým spravodlivým.
Práve tieto predstavy nazývame veľkou Tradíciou (alebo – predkresťanskou Tradíciou).
Mýtus o Exode však túto Tradíciu úplne rozbíja. Mýtus o Exode je predovšetkým revolučným prevratom v Tradícii. Mojžiš a Jahve z „Exodu“ podkopávajú egyptskú „trojicu“, ničia egyptský „štát-cirkev“ a obracajú naruby zoroastriánske zjavenie o posvätnej histórii. Doktrína judaizmu nehlása zničenie hmotného sveta (ako v zoroastrizme a neskoršom kresťanstve), ale víťazstvo hmotného sveta.
Židovské kňazstvo nikdy nepovažovalo konečné víťazstvo Jahveho za víťazstvo ducha nad hmotou, za premenu sveta v eschatologickej katastrofe (ako to vnímajú zoroastrizmus a kresťanstvo). Naopak, židovská tradícia vždy zdôrazňuje pozemský charakter svojej zmluvy s Jahvem. Kresťania by sa nemali nechať oklamať: judaizmus je úplne materialistická ideológia, je to apoteóza triumfu hmoty. Čo si samotní Židia výborne uvedomujú.
Rovnako aj v podobe Mesiáša židovské kňazstvo nikdy nevidelo božský jav (ako zoroastrizmus a kresťanstvo), ale vždy v ňom videlo iba človeka – kráľa nad všetkými kráľmi (rovnako ako Jahve – boh nad všetkými bohmi).
Pokračovanie nasleduje.
Publikované: 06.09.2026