Миф об Исходе и подрыв Традиции (Владимир Можегов)
Zdroj: https://zavtra.ru/blogs/mif_ob_ishode_i_podriv_traditcii
Ďalšie časti:
Doktrína večného života je judaizmu vo všeobecnosti hlboko cudzia. To je pochopiteľné: Jahve vyžaduje dobytie tohto sveta, nie sveta iného. Človek, ktorý sa nechá rozptyľovať svetom iným, nie je spoľahlivý pri dobývaní sveta hmoty. Až veľmi neskoro, pod vplyvom kresťanských a zoroastriánskych predstáv, sa do judaizmu dostáva myšlienka večného života.
Hoci sa teda židovská doktrína formuje v tieni zoroastriánskej tradície, priamo pod jej vplyvom (nie je náhodou, že židovská Biblia nazýva Kýra Veľkého mesiášom), obráti najvyššie zoroastriánske významy naruby, rovnako presne, ako obracia aj egyptskú spoločensko-politickú realitu „štátu-cirkvi“. Peržania to čoskoro zistia, keď v judaizme rozpoznajú doktrínu preniknutú duchom Ahrimána a v samotných Židoch agentov Ahrimána a Druja (ducha lži).
Osobitne treba spomenúť židovských prorokov. Pre kresťanstvo sú proroci najdôležitejšou súčasťou Starého zákona: veď prorokujú o Mesiášovi. Židovská tradícia však na prorocké knihy Tanachu (Nevi’im) hľadí s nedôverou. Prorocké knihy sú druhoradé a postavenie prorokov je zreteľne nižšie ako postavenie Mojžiša a už vôbec nižšie ako postavenie patriarchov (pozri Talmud, traktát Sota 44b). Čo je pochopiteľné: v židovskej tradícii sú prorocké školy a proroci skôr stranami disidentskej opozície, politickými publicistami, ktorí oponujú moci a kňazstvu.
Starozákonný judaizmus sa nám teda od samého začiatku javí nie toľko ako monoteistické náboženstvo (Jahve z Knihy Exodus a nasledujúcich kníh o sebe nikdy nehovorí ako o jedinom bohu, ale ako o bohu, ktorému sa musia podriadiť všetci ostatní bohovia), ale skôr ako expanzionistická ideológia zameraná na dobýjanie. A to ideológiou čisto materialistickou a revolučnou svojím duchom.
Pokiaľ ide o povahu židovských kníh, tie dodnes zostávajú veľkou záhadou. Je jasné len to, že máme do činenia s konglomerátom textov, utkaných z množstva fragmentov rôznych tradícií, ktoré vznikli pomerne neskoro (okolo 6. storočia pred n. l. až do 1. storočia n. l.). A keďže Tanach predstavuje akýsi výber (svojho druhu súhrn) celej knižnice tradícií existujúcich na Východe, nie je prekvapujúce, že v jeho textoch sa miešajú dobro a zlo, svetlo a tma (nájdeme tu aj ohnivé slová prorokov, hovoriace o duchovnom príchode Krista, aj temné legendy „Ester“, ktorej mená hrdinov sú prevzaté z mien asýrsko-sumerských božstiev, pričom ústredným motívom sa stáva hlásanie genocídy).
Ak je však povaha židovských kníh stále nejasná, politická náboženská podoba judaizmu, tak ako sa vyvíjala v čase príchodu Krista, je oveľa zrozumiteľnejšia.
Svetové židovstvo tej doby má dve centrá: finančno-oligarchické centrum v Babylone a politické centrum v Jeruzaleme. Jeruzalemský Sanhedrin, ktorý stojí na čele nábožensko-politických strán v Judei, zároveň predstavuje aj politické centrum diaspory. V tomto období už židovská diaspora preniká celým svetom. Najväčšie židovské diaspory sa nachádzajú v Ríme, Antiochii a Alexandrii. Pritom v Alexandrii, najväčšej metropole sveta, Židia tvoria až dve tretiny obyvateľstva (rovnako ako v dnešnom New Yorku). Diaspory disponujú obrovskými finančnými prostriedkami (centrá úžery) a neuveriteľným vplyvom. A pritom všetky diaspory a politické strany židovstva (od radikálnych zelótov až po osvietených helenistov) vyznávajú skorý príchod a víťazstvo židovského kráľa-mesiáša. O tom, že Židia očakávajú svoju vládu nad svetom v najbližšej dobe, svedčí rozsiahly súbor apokalyptickej literatúry z predkresťanskej doby.
V čase príchodu Krista už štvrté storočie prebiehala rozsiahla činnosť zameraná na obrátenie grécko-rímskeho sveta: finančná a kultúrna expanzia, prenikanie do štruktúr moci. Sú známe výroky Cicera o neuveriteľnom židovskom vplyve v Ríme. Judaizmus už prenikol do najvyšších vrstiev moci, k judaizmu sa pridali rímske matrony z najvyšších vrstiev (Neronova manželka Poppia Sabina bola praktizujúcou židovkou, práve z jej podnetu boli zorganizované prvé prenasledovania kresťanov).
Ak vezmeme do úvahy, že v čase príchodu Krista bol už celý svet zapletený do sietí úžerníckeho kapitálu, nie je nič prekvapujúce na tom, že Židia netrpezlivo očakávali zavŕšenie svojej päťstoročnej práce.
Zjavenie Krista však tieto sny a plány zničí. Vo svojej božsko-ľudskej misii Kristus, „vystupujúc do Jeruzalema“, zároveň zostupuje do hlbín „pekelného diela“ „synagógy satana“ (Zjavenie 2:9). Tu, v „srdci tmy“, v čelustiach pekla, synklit diablových detí („váš otec je diabol“ – hovorí Kristus priamo do tváre židovským veľkňazom) pripravuje oslavu svojej moci („Všetko toto ti dám, ak padneš na kolená a pokloníš sa mi“ (Matúš 4,9)) a zabitie Boha („to je dedič; poďme, zabime ho a zmocníme sa jeho dedičstva“, Matúš 21,38–39)).
Všetka táto práca sa ukáže ako márna. Po cestách, ktoré vybudovala židovská expanzia v grécko-rímskom svete, budú kráčať kresťanskí kazatelia: svet sa stane kresťanským a protižidovským. Z toho vyplýva neuveriteľná zúrivosť a nenávisť celého (s veľmi, veľmi malou výnimkou) židovského sveta voči Kristovi.
Zároveň Kristus varuje, že „Jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta“ a že Jeho príchod otvoril brány neba, ale nezničil „dielo pekla“ na zemi. Že svet sa vôbec nevyvíja od zlého k lepšiemu (ako učí židovské kňazstvo), ale smeruje k tragickému vyvrcholeniu, a toto vyvrcholenie je už blízko. Akokoľvek to už je, svet čaká eschatologická katastrofa.
Vlastne, eschaton je už tu: „blízko, pri dverách“.
Kristus varuje, že Židom sa nakoniec podarí ich historický zámer zaviesť do sveta svojho mesiáša – kráľovstvo hmoty („spotrebovanie sveta“ prostredníctvom premeny času na peniaze), hoci len na jeden historický okamih, po ktorom bude nasledovať Druhý príchod a ohnivé premenenie sveta.
Po dvoch tisíc rokoch teda môžeme konštatovať: príchod Krista nielenže otvoril celému ľudstvu Božie kráľovstvo, ale aj odložil nevyhnutný koniec sveta o dvetisíc rokov.
Pokračovanie nasleduje.
Publikované: 06.09.2026