Миф об Исходе и подрыв Традиции (Владимир Можегов)
Zdroj: https://zavtra.ru/blogs/mif_ob_ishode_i_podriv_traditcii
Záverečné časti:
Preto je tradícia vnímať kresťanstvo ako „ďalší vývoj starozákonného náboženstva“ absolútne neopodstatnená. Práve židovských prvkov je v kresťanstve najmenej: kresťanská a židovská doktrína sú si protikladné doslova vo všetkých bodoch. Omnoho presnejšie je nazvať kresťanstvo stelesnením ducha celej veľkej tradície ľudstva, najvyšším zjavením všeľudského ducha. Rovnako ako ontológiu Egypta, tradíciu zoroastrizmu a celý grécko-rímsky komplex náboženských myšlienok možno (a treba) nazvať predzvesťou kresťanstva.
V 19. storočí a v prvej polovici 20. storočia sa o tom veľa hovorilo. Pre vynikajúceho ruského a poľského antikvára a klasického filológa Faddeja Frančeviča Zelinského bola téza „Antické (grécko-rímske) náboženstvo – to je skutočný Starý zákon nášho kresťanstva“ tým základným tvrdením, ktorým neochvejne uvádzal každý zväzok svojho mnohozväzkového diela „Dejiny antických náboženstiev“ a ktorého pravdivosť dokazoval na tisícoch stránok svojich štúdií.
Zelinský kategoricky odmietal „židovskú verziu“ pôvodu kresťanstva a vplyv židovskej Biblie na kresťanstvo považoval za výlučne negatívny. Hoci kresťanstvo odmietlo extrémnu krutosť židovského Jahveho, z židovskej Biblie zdedilo iba náboženskú netoleranciu, fanatizmus a „prísny antropocentrizmus“, ktoré premenili „kvitnúcu prírodu antiky na otrokyňu človeka“. Antikozmickosť judaizmu a jeho snaha premeniť svet na púšť sa stali tým „židovským prekliatím“, ktoré sa opäť prejavilo v kalvinizme a viedlo k súčasnému monštruóznemu technicizmu.
Zároveň Zelinský podrobne ukazuje, ako v helenizme dozrievajú kresťanské dogmy a kľúčové myšlienky kresťanstva, ktoré sú úplným protikladom dogiem judaizmu: filozofia monoteizmu, Logosu, myšlienka nesmrteľnosti duše, vtelenie božskej iskry do človeka; ako aj pojmy krásy, milosrdenstva, občianskej povinnosti a svedomia, ktoré v judaizme úplne chýbajú. Pre Zelinského boli Homér, Fidias, Platón a Vergílius rovnakými prorokmi predzvesti kresťanskej éry ako starozákonní proroci.
O tom, že Starý zákon už dávno stratil pre kresťanstvo legitimitu, hovorili takí veľkí teológovia 20. storočia ako Adolf von Harnack a Rudolf Bultmann:
„Odmietnutie Starého zákona v 2. storočí [narážka na Markiona] bolo chybou, proti ktorej mala veľká Cirkev pravdu; jeho zachovanie v 16. storočí bolo katastrofou, z ktorej sa reformácia doteraz nedokázala vymaniť; ale podporovať ho v 19. storočí ako kanonický dokument, rovnocenný Novému zákonu, je výsledkom náboženskej a cirkevnej paralýzy.“
„Pre kresťanskú vieru už Starý zákon nie je Zjavením, akým bol a zostáva pre Židov... Udalosti, ktoré niečo znamenali pre Izrael… pre nás už nič neznamenajú,“ súhlasí s Garnakom Bultmann.
Prelomové vedecké objavy egyptológov, asyriológov a iranológov v prvej polovici 20. storočia dokázali, že myšlienky posvätnej histórie, Mesiáša – Bohočloveka, vzkriesenia mŕtvych, eschatologickej premeny sveta, večného života spravodlivých na novej zemi dozreli už v starovekom Egypte a na pôde zoroastrizmu, čím ovplyvnili grécko-rímske náboženstvo. Odtiaľ sa potom preniesli do kresťanstva.
Pred ohromenými vedcami sa začal vynárať úplne nový obraz sveta, v ktorom pre judaizmus ako pre niečo významné jednoducho nezostalo miesto. Zdalo sa, že teória o židovskom pôvode kresťanstva bude navždy pochovaná. Rovnako ako tá bláznivá myšlienka, že Židia údajne dali Európanom predstavu o jedinom Bohu (v skutočnosti je to presne naopak: slabá monolatria židovskej Biblie sa až pod vplyvom zoroastriánskych a helénskych myšlienok mení na dôsledný monoteizmus, zatiaľ čo autori prvej knihy Genezis (textu veľmi neskorého pôvodu) preukazujú zjavnú znalosť platonizmu). Ale je známe: komu patrí Boh, tomu patrí aj zem. Od 3. storočia pred n. l. judaizmus vedie urputný boj o preniknutie do grécko-rímskeho sveta a jeho filozofických základov.
Po druhej svetovej vojne sa hovoriť o árijských základoch kresťanstva stalo nielen nepríjemným, ale aj nebezpečným. Vedci museli držať jazyk za zubami. A po Druhom vatikánskom koncile, na ktorom sa pápežstvo podvolilo Židom, sa stali možnými aj také ohavné tvrdenia, ako napríklad: „V každom kresťanovi sídli Žid.“ Ako sme už spomínali, podobné „dogmatické novoty“ podpisujú rozsudok smrti kresťanstvu a pripravujú pôdu pre konečnú apostáziu. Postaviť sa proti tomuto katastrofálnemu trendu je jednou z úloh našej knihy.
O skutočných duchovných základoch kresťanstva najlepšie svedčí samotný jeho historický osud. Prvým národom, ktorý úplne a bezvýhradne prijal Krista, boli Egypťania. Čo je pochopiteľné: myšlienka večného života, myšlienka Božieho Syna, myšlienka vzkriesenia mŕtvych, myšlienka víťaznej Pravdy (Maat) – všetky tieto myšlienky veľká egyptská civilizácia pestovala a rozvíjala štyri tisícročia.
Po Egypťanoch nasledovali Sýrčania, Rimania, Gréci a celý grécko-rímsky svet. Búrlivé dobytie Rímskej ríše kresťanstvom najlepšie svedčí o jeho skutočných koreňoch. Rovnako ako skutočnosť, že Židia (s veľmi, veľmi malými výnimkami) Krista s najväčšou nenávisťou odmietli.
Publikované: 06.09.2026