Stanislav Lem napísal svoj prvý čiastočne autobiografický román Szpital przemienienia (Nemocnica premenenia) v roku 1948. Román bol „vďaka“ cenzúre publikovaný až v roku 1955. Jadrom je udalosť, kedy psychiatrickú kliniku, ktorá sa nachádza v kaštieli mimo mesta, navštívia jednotky SS. Zastrelia všetkých pacientov a časť personálu, pretože objekt potrebujú pre svoje účely a potreby. Načo sú im ľudia, ktorí zavadzajú a o ktorých je potrebné sa starať? Ono sa takto nesprávali len ku podradnej slovanskej rase. Zlovestne známy program T4, je pomenovaný podľa adresy, kde sídlilo vedenie zodpovedné za priebeh programu (Tiergartenstraße 4). Tento program bol „ideologicky“ založený na takzvanej rasovej hygiene (Rassenhygiene). Samotné vyvražďovanie mentálne postihnutých sa začalo už v roku 1939 a bolo oficiálne ukončené hlavne po protestoch cirkvi roku 1941. Program však v utajení prebiehal v pozmenenej forme aj naďalej. Odhaduje sa, že v rámci programu bolo usmrtených asi 200 000 až 250 000 ľudí. Ďalej citujeme (https://www.interez.sk/tajny-program-eutanazie-t4-neuverite-akym-sposobom-vrazdili-postihnute-deti-nacistickom-nemecku/ ): Predohrou k samotnej akcii T4 sa stalo nariadenie z 18. septembra 1939. Podľa neho mali pôrodné asistentky hlásiť každé jedno postihnuté či znetvorené dieťa. Eutanázia sa týkala detí do troch rokov, avšak v priebehu vojny sa hranica vyšplhala oveľa vyššie a dosiahla až 17 rokov života. Pre tieto účely vznikol jeden formulár, ktorý mal v rukách lekársky tím. Práve on rozhodoval o živote či smrti každého jedného dieťaťa. Tím tvorili Werner Catel, profesor detského lekárstva na klinike v Lipsku, Hans Heinze, profesor neurológie a psychiatrie na univerzite v Berlíne a Ernst Wentzler, detský psychiater. Deti hodnotili dvoma znakmi. Znak mínus (-) znamenal smrť a znak plus (+) znamenal život. Deti boli špeciálne pridelené do odborných detských oddelení. Najskôr sa nachádzali len v Nemecku, ale postupne sa rozširovali aj do Poľska a Rakúska. Deti, ktoré mali byť usmrtené, dostávali ráno a večer 0,5 g luminálu. Ak boli deti staršie dostávali okrem týchto dvoch dávok aj tretiu. Len si predstavte, že smrteľná dávka pre dospelého človeka predstavuje 0.4 g denne. Dieťa ju prekračovalo každý jeden deň. Tento prášok sa pridával do jedla a to práve preto, aby sa zmiernila jeho horká chuť. Po pár dňoch sa objavili príznaky. V dôsledku trvalého bezvedomia a povrchného dýchania sa objavovali iné diagnózy. Deti začali mať silný zápal pľúc, hnis vytekajúci z nosa, problémy s pľúcami a nakoniec podľahli chorobe. Po ich smrti sa vykonala pitva, ktorá potvrdila pneumóniu alebo tracheobronchitídu. Týmto potvrdením choroby boli lekári krytí od vraždenia“. Samozrejme vraždenie sa netýkalo len detí, hoci tu to vnímame ako najodpornejšie a najhroznejšie.
Týkalo sa to týchto ľudí:
- Schizofrénia, epilepsia, encefalitída, slaboduchosť, paralýza, Huntigtonova chorea, ľudí so senilnou demenciou alebo inými neurologickými terminálnymi poruchami, ak sa nedali zamestnať, alebo sa mohli zaoberať len mechanickou prácou.
- Ľudia, ktorí boli v inštitúcii viac ako 5 rokov.
- Kriminálni „duševne chorí“.
- Ľudia, ktorí nemali nemecké občianstvo alebo neboli "nemeckej alebo príbuznej krvi".
Podrobnejšie je to (po nemecky) tu: https://de.wikipedia.org/wiki/Aktion_T4
Nepotrestaní vinníci (https://zoom.iprima.cz/historie/akce-t4-tajne-nacisticke-vyvrazdovani-deti-nemocnych-a-postizenych )
„Lekári boli po vojne "vzácnou komoditou", mnohí z nich logicky neobhajovali "vedecké vraždy" a nacistickú minulosť. Priznajme si, že Heinrich Gross, ktorý bol plne zapojený do programu eutanázie (najmä detí), neunikol súdu. Po návrate zo zajatia bol odsúdený na dva roky, ale potom pokračoval v lekárskej praxi a stal sa uznávaným rakúskym vedcom. V roku 1953 sa stal členom Rakúskej sociálnodemokratickej strany (SPO), kde skrýval svoju nacistickú minulosť. V roku 1966 mu bol udelený Čestný kríž 1. triedy za zásluhy o Rakúsku republiku a v roku 1975 získal ďalšie vysoké štátne vyznamenanie za vedeckú činnosť. Po odchode do dôchodku v roku 1981 pokračoval v pomoci ako forenzný znalec a ako lekár na tej istej klinike, kde sa kedysi podieľal na zabíjaní postihnutých detí. V tom čase sa ako vedec chválil najväčšou zbierkou pitvaných abnormálnych detských mozgov na svete, ktorú klinika vlastnila a ktorú získala počas programu eutanázie. Až v roku 1997 vyšlo všetko najavo. V roku 2000 sa začal súdny proces, ktorý bol však čoskoro ukončený pre Grossovu zdravotnú nespôsobilosť. Zomrel v roku 2005," píše Jan Ciglbauer v článku Program nacistickej eutanázie a Detská psychiatrická liečebňa v Opařanoch. Už zo samotného názvu je zrejmé, že program T4 prebiehal aj na českom území.“
P:S. Ak vám to niečo pripomína, tak máte pravdu.
A možno vás zaujme film Biely Tiger (Белый тигр): https://www.youtube.com/watch?v=G-z1-uHyaus alebo tu: https://ok.ru/video/387466005190
Publikované: 22.03.2025