Preklad príbehu Rattenfänger von Hameln z „rano-vysoko-nemčiny“ (1565) od Frobena Christopha von Zimmerna do modernej „vysokej nemčiny“ (Hochdeutsch)“( https://de.wikipedia.org/wiki/Rattenf%C3%A4nger_von_Hameln ):
„Pred niekoľkými stovkami rokov trpeli obyvatelia mesta Hameln vo Vestfálsku takým množstvom potkanov, že to pre nich bolo nesmierne ťažké a takmer neznesiteľné.
Vtedy sa stalo – možno náhodou alebo z Božej vôle –, že tam prišiel cudzí, neznámy muž alebo potulný študent, akí sa vtedy v nemeckých krajinách často vyskytovali. Keď si vypočul sťažnosti a náreky občanov, ponúkol sa, že im potkany úplne vyženie, ak mu za to sľúbia odmenu.
To ich veľmi potešilo a na jeho žiadosť mu sľúbili značnú sumu peňazí, niekoľko sto guldenov.
Potom prešiel s píšťalkou všetkými uličkami celého mesta, priložil si ju k ústam a zapískal. Okamžite sa zozbierali všetky potkany zo všetkých domov a v neuveriteľnom množstve bežali za ním von z mesta. Viedol ich na neďalekú horu a vyhnal ich tam, takže potom už v meste nebol zaznamenaný žiadny potkan.
Potom si vyžiadal sľúbené peniaze, tak ako sa dohodli. Občania to však odmietli a bránili sa tomu. Hoci pripustili, že mu to sľúbili, tvrdili, že keďže mu to nespôsobilo veľkú námahu ani náklady a vec vybavil rýchlo a bez väčších ťažkostí, nemal by žiadať toľko, ale mal by sa uspokojiť s menšou sumou.
Cudzinec však nebol ochotný ustúpiť od svojej požiadavky a trval na tom, aby mu dali to, čo mu sľúbili. Ak tak neurobia, povedal, neskôr toho budú ľutovať – možno však príliš neskoro.
Občania však trvali na tom, že požiadavka je príliš vysoká, a nechceli mu dať viac.
Keď videl, že od nich nič nedostane, opäť prešiel so svojou píšťalkou všetkými uličkami mesta, ako predtým. Väčšina malých detí vo veku do ôsmich alebo deviatich rokov – chlapcov aj dievčat – ho nasledovala z mesta až k najbližšiemu vrchu.
Táto hora sa pred nimi zázračne otvorila a tak neznámy muž vošiel dovnútra spolu s deťmi. Potom sa hora opäť uzavrela a ani muža, ani deti už nikto nikdy nevidel.
Hoci vtedy v celom meste zavládol veľký smútok, občania s tým už nemohli nič urobiť. Museli to nechať na Všemohúceho a viac vinili svoju vlastnú hlúposť a lakomstvo ako samotné nešťastie.
Na večnú pamiatku tohto zázračného príbehu uvádza spomínané mesto vo všetkých svojich listinách okrem dátumu po Kristovom narodení aj poznámku: „… a po strate našich detí v roku …“
Podľa (https://sagen.svenwusch.de/doku.php?id=sagen:dsbb0294 ) znie tento príbeh takto:
V roku 1284 prišiel do Hamelnu muž zvláštneho vzhľadu a v pestrých šatách, ktorý bol lovcom potkanov a sľúbil, že za určitú sumu peňazí oslobodí celé mesto od škodcov v podobe potkanov a myší. Tá mu bola zaručená mestskou radou a občanmi, a na to ten istý muž vytiahol píšťalku, prechádzal uličkami a pískal, tak ako dnes v mnohých mestách pískajú pastieri a noční strážcovia, lebo trúbenie na kravskom rohu neznie dosť mestsky, a hľa, prišli potkany a myši zo všetkých domov a bežali za ním v húfoch, ako predtým za biskupom Hattom z Mainzu. Keď už potkaniar pískajúc prešiel všetkými uličkami, vyrazil so svojím sivým sprievodom cez Wesertor k rieke, vyhrnul si rúcho, vstúpil do rieky, potkany a myši ho slepo nasledovali a utopili sa ako faraónova armáda v Červenom mori. V tej dobe však boli občania Hameln práve takí strašne múdri, ako sú mnohí ľudia dodnes nielen v Hameln, ale všade, a mieru odmeny nemerali podľa umenia a vedy, ktorú niekto mal, ale podľa práce a námahy, ktorú niekto vynaložil, aby niečo dosiahol, a hovorili medzi sebou:
Sú to predsa hriešne peniaze, ktoré si tento potkaniar vyjednal bez akejkoľvek námahy; áno, keby nastražil pasce a rozložil jed v každom dome, to by sa dalo pochopiť – ale takto! A nie je to beznádejné, že nalákal škodcov do rieky Weser, kde ich teraz požierajú ryby? Nech si ryby z Weser jedia iní, my za to ďakujeme. A ako to vlastne dokázal? So satanovým trikom! Možno je to len klam; keď si vezme peniaze a odíde, budeme nakoniec mať zase naše potkany späť. Dajme mu len polovicu peňazí, a ak mu to nebude páčiť, tak ho ako čarodejníka zavrieme do temnice, a počkáme, či sa potkany a myši nevrátia. Tak najprv medzi sebou hovorili opatrní a múdri, aj veľmi šetrní občania a radní v Hameln, potom to všetko predniesli potkaniarovi a ponúkli mu polovicu peňazí a pohrozili mu väzením.
Vtedy umelec vzal peniaze a nahnevaný odišiel. Potom sa stalo, že v deň svätých mučeníkov Jána a Pavla, ktorý pripadal na 26. deň mesiaca jún, keď boli ľudia v kostole, bol ten istý potkaniar opäť videný v uliciach mesta Hameln, ale v odeve lovca s hrozivou tvárou a s červeným, podivným klobúkom, ako píska po všetkých uličkách. Z domov však nevyšli žiadne potkany a myši, lebo tie zostali vyhnané a vyhubené, ale deti, chlapci a dievčatá od štvrtého roku, a bežali za potkaniarom, aj už dosť veľká dcéra starostu, ktorý umelca najviac nadával a obťažoval, a deti ho nasledovali s veľkou radosťou, držali sa za ruky a mali z toho radosť, dokonca aj slepý a nemý chlapec išli na konci sprievodu, a nemý viedol slepého, a za nimi prišla aj pestúnka, ktorá niesla dieťa v plášti, aj ona chcela vidieť, kam to vlastne pôjdu. Dav sa pohyboval, s lovcom v čele, úzkou uličkou hore k Veľkonočnej bráne a potom von smerom k Koppelbergu, ktorý sa otvoril, potkaniar išiel vpredu, deti nasledovali, len nemý chlapec, ktorý viedol slepého, zostali vonku, lebo slepec nemohol sa tak veľmi ponáhľať, keďže tesne pred nimi sa hora zrazu opäť uzavrela, a tak sa aj dievča opäť obrátilo a roznieslo po meste správu, že deti boli odvedené na Koppelberg. Aký veľký strach! Kostol bol uzavretý, rodičia v strachu vybehli k vrchu, sotva našli úzku štrbinu ako orientačný bod. Sto tridsať detí tak prešlo a už sa nikdy nevrátili, a v celom meste bolo len srdcervúce nariekanie a plač a znova sa bolestne ukázalo, že hlúpa lakomosť a pýcha sú koreňom všetkého zla. Dlho, dlho Hameln smútil za svojimi stratenými deťmi – na mieste, kde sa hora za deťmi zavrela, im boli vysvätené dva kamenné náhrobné kríže – jeden pre chlapcov a jeden pre dievčatá. V ulici, ktorou prešiel sprievod naposledy, sa už nikdy nesmel ozvať zvuk bubnov a hudby, dokonca aj hudba svadobných sprievodov v nej musela utíchnuť, preto sa dodnes nazýva Bungen (Trommeln) (bubnová) ulica, lebo v nej sa nesmie bubnovať; lucus a non lucendo.
P.S. Obrázok je prevzatý z https://de.wikipedia.org/wiki/Rattenf%C3%A4nger_von_Hameln#/media/Datei:Pied_piper.jpg
Publikované: 11.05.2026