Poznáte „Pravidlo 48“? Toto pravidlo uviedol na scénu Michael Crichton vo svojom románe „Smrť Andromeda“. „Pravidlo 48“ hovorí o tom, že všetci vedci sú slepí. Koľko má človek chromozómov? Väčšina odpovie sebavedome že 46. Tí viac znalí veci dodajú, že máme 22 párov „obyčajných“ chromozómov a 1 pár „pohlavných“ chromozómov. Ak je pohlavný pár XX, ide o ženu, ak je pohlavný pár XY ide o muža. Verte, či nie, takto to kedysi, a to nie je tak dávno, nebolo. Začiatkom 20. storočia boli chromozómy spočítané a ich počet bol stanovený na 48. Až tesne pred Vianocami v roku 1953 (prakticky po polstoročí) Joe Hin Tjio ich „naozaj“ spočítal a určil ich počet na 46. Tjio bol syn čínskych rodičov, narodil sa (v tom čase) v holandskej východnej Indii. Od roku 1942 si tri roky „posedel“ v japonskom koncentračnom tábore. Objav urobil vo Švédsku vtedy, keď bol jeho šéf na dovolenke. Tjio pri publikácii porušil ďalšie nemenné pravidlo: uviedol seba ako prvého autora. Na námietky šéfa (a okolia) odpovedal veľmi jednoducho: „Ak chceš byť spoluautor, musíš robiť spolurobotu!“ Napriek tomuto zisteniu, bol počet 46 chromozómov u človeka oficiálne uznaný až v roku 1956! Pri retroaktívnom prezretí starších fotografií chromozómov sa zistilo, že ich počet bol vždy 46. Slepota (vlčia tma), či „vedecký konsenzus“, podľa ktorého „sa tvrdilo", že počet chromozómov u človeka je 48, trval vyše päť desaťročí (sic!)!
Inými slovami, ak v dnešnej dobe niekto začne rozprávať o „vedeckom konsenze“, tak ide o typického duševného maloroľníka, ktorého vyjadrenia sú na dolnej hranici slabomyseľnosti...
Ak by ste v období rokov cca 1900 – 1953 narátali iný počet chromozómov ako 48, tak jednoducho nielen publikačne nepochodíte... Je len ťažko odhadnúť, koľko vedeckých kariér takto doslova skončilo na vedeckom cintoríne. Trochu odbočím. Pri pohlavnom delení (meióze) zárodočných buniek vzniknú pohlavné bunky – spermia (muž) a vajíčko (žena). Každá z nich obsahuje 23 chromozómov, pri splynutí je ich počet 46. Pravda, ak sa nestala nejaká chyba. Ako napr. pri Downovom syndróme, keď pozorujeme trizómiu, tri nepohlavné chromozómy namiesto zodpovedajúcich dvoch. Z toho čo som povedal vyššie, vyplýva, že o pohlaví budúceho ľudského jedinca „rozhoduje“ vždy(!) muž. Žena môže „ponúknuť“ len a len X chromozóm. Nič iné. Muž "ponúka" X alebo Y chromozóm. Jednoznačne teda o budúcom pohlaví jedinca "rozhoduje" len a len on. Mužský názor na ženy, ktoré sú vraj „zodpovedné“ za pohlavie dieťaťa, ja osobne nazývam mužskou slepotou.
Nie každý sa za svojho života dožil uznania za to, že objavil vedeckú pravdu. Niektorí za to zaplatili aj životom, a ich objavy sa začali považovať za súčasť vedy až o niekoľko storočí, či tisícročí. Jedným z nich bol Hippasos (Hipassus) z Metapontu. Hippasa za jeho objav nechal zavraždiť – utopiť v mori pred vyše dvoma tisícročiami nik iný, ako sám veľký Pytagoras. O Pytagorovi, presnejšie o jeho vete, sa učíme už na základnej škole. Súčet plôch štvorcov nad odvesnami pravouhlého trojuholníka sa rovná ploche štvorca nad jeho preponou. Túto vetu objavil Pytagoras. Bola však známa aj starým Egypťanom, či Babylončanom. Samotný Pytagoras založil akúsi školu. Podotýkam, že „mystickú“ školu. On a jeho žiaci verili, že celý vesmír je „postavený“ na základe celých, prirodzených či racionálnych čísel. Párne čísla boli „mužské“, nepárne „ženské“. Podľa dochovaných legiend, od Pytagora pochádza aj veta: „Najmúdrejšie je číslo“. Ale Hippasos objavil číslo, za ktoré zaplatil životom. Predstavte si pravouhlý rovnoramenný trojuholník, ktorého ramená majú dĺžku jeden. Podľa Pytagorovej vety má prepona tohto trojuholníka dĺžku druhá odmocnina (1+1), teda druhá odmocnina z dvoch. Číslo (√2) nie je nijakým spôsobom možné vyjadriť číslami, ktoré poznal Pytagoras a jeho škola. Je to iracionálne číslo. Utopením Hippasa, Pytagoras nielenže spáchal „v mene vedy“ („vedeckého konsenzu“) bohapustú vraždu, ale aj zastavil vývoj matematiky skoro na dvetisíc rokov.
Problém s chromozómami, či iracionálnymi číslami odzrkadľuje vlastne jednu stranu tej istej mince. My ľudia, ktorých pozemská púť je ohraničená dobou niekoľkých desiatok rokov, často skúšame dosiahnuť nedosiahnuteľné. Vytvárame virtuálne svety, ktoré majú vytvoriť a pripomínať našu "všemohúcnosť". V mene nej a našej „vedeckej pravdy“, či „vedeckého konsenzu“, sme ochotní a schopní páchať aj tie najodpornejšie zločiny.
Publikované: 28.09.2025