V článku českých autorov „Dogs Discriminate Identical Twins“ (Psi rozoznajú identické dvojčatá) (Pinc L, Bartoš L, Reslová A, Kotrba R. Dogs discriminate identical twins. PLoS One. 2011;6(6):e20704. doi: 10.1371/journal.pone.0020704 ) autori píšu o tom, ako cvičení policajní psi boli schopní rozlíšiť jednovaječné dvojčatá podľa ich pachu. Psi dvojčatá od seba rozlišovali so stopercentnou efektivitou. Inými slovami nepomýlili sa ani raz. Dvojčatá boli ešte v detskom veku, bývali spolu s rodičmi, jedli tú istú potravu. Len pripomínam, že jednovaječné dvojčatá majú vždy rovnaké pohlavie, pretože sú to vlastne dva rovnaké klony, ktoré sa vyvinú z jedného oplodneného vajíčka. Na prvý pohľad sú úplne rovnaké, rozlíšiť ich je ťažko, ba niekedy priam nemožno. Ale cvičení psi na pachovú stopu páchateľa to dokázali bez chyby. Počas svojej praxe som sa s jednovaječnými dvojčatami stretol. Išlo o transplantáciu krvotvorných buniek (KB). Princíp transplantácie KB pri malígnych nádorových ochoreniach je pomerne jednoduchý. V zásade poznáme „vlastný“ zdroj KB. Vtedy je pacient sám sebe darcom a takáto transplantácia KB sa nazýva autológna. Ak ide o „darcovský“ zdroj KB, pacient dostane KB od darcu. Takáto transplantácia sa nazýva alogénna. Pri alogénnej transplantácii KB musí byť istá zhoda, a to v HLA znakoch. Optimálne je, keď sa príjemca a darca zhodujú vo všetkých 10 HLA znakoch, ktoré sa pri darcovi a príjemcovi vyšetrujú. Je úplne evidentné, že jednovaječné dvojčatá sa vždy zhodujú vo všetkých 10 znakoch. Výnimky niet. Inými slovami v prípade, ak je darcom KB jednovaječné dvojča, tak ide „formálne“ o alogénnu transplantáciu, ale „neformálne“ akoby o transplantáciu autológnu. „Formálnu“, či „neformálnu“ transplantáciu KB u jednovaječných dvojčiat som niekoľkokrát uskutočnil. A... rozumiem výsledku „čuchania“ psami. Ono tie jednovaječné dvojčatá sa naozaj líšia. Pri spomínaných transplantáciách sa rozdiel, veľmi slabý, ale predsa len rozdiel, prejavil. Súviselo to s kožnými prejavmi. Boli prchavé, ale boli. Pripomínali tzv. reakciu štepu proti hostiteľovi, ktorá sa vyskytuje po „ozajstných“ alogénnych transplantáciách. Jedným z jej prejavov je postihnutie kože, pričom jej začervenanie predstavuje tzv. prvý stupeň. A príjemca, jednovaječné dvojča, takúto slabú reakciu na koži malo. Pri hlbšom pátraní sa ukazuje, že okrem „hlavných“ alebo „veľkých“ (major) HLA znakoch existujú aj „vedľajšie“ alebo „malé“ (minor) HLA znaky. Tie sú zodpovedné sa reakciu štepu proti hostiteľovi po transplantácii KB pri jednovaječných dvojčatách. Slabú, ale predsa len prítomnú reakciu. Teraz sa vrátime na začiatok tohto príspevku. Len pre zopakovanie – psi boli schopní rozlíšiť jednovaječné dvojčatá. Márnosť šedivá! Je vari možné, že pes vyčuchá rozdiely medzi vedľajšími – minoritnými HLA znakmi?
Základná otázka: Prečo majú jednotliví ľudia rozličné zápachy? Slovo zápach je pri tejto diskusii jednoznačne neutrálne, je to terminus technicus. Pričom zápach môže byť príjemný, nepríjemný, teda v podstate akýkoľvek. Predpokladá sa, že za zápach každého človeka je „zodpovedný“ jeho imunitný systém. Konkrétne antigény HLA systému. HLA v rozpísanom tvare je Human Leukocyte Antigen(s) (Ľudské Leukocytárne Antigény). HLA systém človeka obsahuje neuveriteľne veľa rozličných variantov génov. Každý z nás má unikátnu sadu HLA, pričom polovica sa dedí od matky a polovica od otca. Celý systém je veľmi komplikovaný. Podstatné je to, že každý jedinec je iný, jedinečný. Celý HLA systém slúži na rozpoznávanie a odlišovanie cudzí-vlastný. Hlavná úloha HLA systému je boj proti infekciám. Na to, že zohráva kľúčovú úlohu v transplantáciách orgánov, tkanív a buniek, sa prišlo pomerne nedávno. U iných stavovcov ako je človek sa nazýva MHC komplex, pričom jeho úloha je rovnaká. Nikto na svete nevie, ako HLA systém ovplyvňuje zápach človeka. Predpokladá sa, že jednotlivé molekuly HLA systému nespôsobujú zápach človeka priamo. Len ho akosi ovplyvňujú. Tu si dovolím nesúhlasiť. Samozrejme, že zápach človeka ovplyvňuje aj potrava. Skúste si predstaviť človeka, ktorý zjedol cesnak alebo cibuľu. Týmito pochutinami zapácha ešte niekoľko dní. Ale HLA systém ho sprevádza celý život. Od počatia až po smrť. Tak ako to (asi) je? Predstavte je automobil, ktorý ide po mokrej vozovke. Za sebou zanecháva oblak drobných kvapôčok, akúsi hmlu. Je to rovnaké aj s človekom. Nazýva sa to perspiratio insensibilis. Denne sa človeku kožou a nosom, či ústami pri dýchaní odparí (okrem „bežného“ potu) okolo 200 – 400 ml vody. Oficiálne ide o čistú vodu, ktorá na rozdiel od potu neobsahuje nijaké soli. Neobsahuje nijaké soli, ale môže obsahovať (podobne ako aj pot) maličké častice nazývané exozómy. Exozómy sú naozaj malé subbunkové častice, ich veľkosť dosahuje do 100 nanometrov. Teda 100 miliardtin metra. Takéto častice sú v ľudskom organizme doslova všade. Teda aj v pote a vo vode, ktorá sa odparuje z tela. Človek pri akomkoľvek pohybe (ale aj v kľude) zanecháva za sebou alebo vo svojom okolí doslova oblak, ba oblaky malých nanočastíc, ktoré sú spomínané exozómy. Exozómy sú síce maličké, ale za to sa do nich vojde veľa molekúl. Aj molekuly HLA. Je možné, že práve takýmto spôsobom vzniká pachová stopa, ktorú vie objaviť stopovací pes. A tie jednovaječné dvojčatá? Medzi hlavné HLA znaky sa určite pripletú aj tie vedľajšie. Zostáva nám len v nemom úžase pozorovať, ako ich naši štvornohí kamaráti vedia od seba odlíšiť.
Publikované: 14.07.2025