Motto: „Pod pojmom „Semmelweisov reflex“ (tiež „Semmelweisov efekt“) sa rozumie predstava, že vedecká komunita nový objav takmer „reflexívne“ odmietne bez dostatočného overenia a jeho autora skôr bojkotuje, ako podporuje, ak je v rozpore s všeobecne rozšírenými normami alebo presvedčeniami.“ (https://de.wikipedia.org/wiki/Semmelweis-Reflex )
V dôsledku svojej narastajúcej frustrácie napísal Semmelweis otvorené listy adresované medzinárodnej lekárskej obci. V týchto listoch vyjadril svoj hnev a sklamanie z „masakru“, za ktorý podľa neho niesli zodpovednosť jeho kolegovia:
„Na svedomí mi leží, že zahynuli tisíce a tisíce matiek a novorodencov – životy, ktoré sa mohli zachrániť... Toto zabíjanie sa musí skončiť, a aby som tomu zabránil, budem na stráži. Ktokoľvek sa odváži propagovať nebezpečné doktríny o popôrodnej horúčke, nájde vo mne rozhodného protivníka.“
Semmelweis nebojoval za uznanie, ale za životy čerstvých matiek. Jeho otvorené listy boli výzvou pre európsku lekársku obec. Ich tón – emotívny, rozzúrený a obviňujúci – odrážal jeho presvedčenie o závažnosti situácie.
(https://www.sciencehistory.org/education/scientific-biographies/ignaz-semmelweis/ )
V knihe Pioneers in Pathology (2017, Jan G. van den Tweel, editor) sa môžeme dočítať toto:
„Títo traja významní lekári, Hebra a jeho učitelia Rokitansky a Škoda, patrili medzi popredných predstaviteľov takzvanej Zweite Wiener Medizinische Schule (Druhá viedenská lekárska škola). Prvá viedenská lekárska škola existovala v 18. storočí a na začiatku 19. storočia a vyznačovala sa prechodom od prírodnej filozofie k prírodným vedám v medicíne. Okrem toho Rokitansky, Hebra a Škoda boli veľkými zástancami uplatňovania patológie v klinickej praxi. Podporovali doktrínu Ignaza Philippa Semmelweisa (1818–1865), podľa ktorej infekcie v popôrodnom období spôsobené lekármi viedli k vysokej úmrtnosti, zatiaľ čo Rudolf Virchow (1821–1902), jedna z popredných lekárskych autorít tej doby (a zať pôrodníka), sa tejto myšlienke mylne bránil. Keď bol Semmelweis na návšteve v Hebrovom dome vo Viedni, miestny lekár ho vyhlásil za duševne chorého a práve Hebra ho nalákal do „blázinca“ v Döblingu pri Viedni, kde Semmelweis zomrel o dva týždne neskôr za nejasných, zrejme utajovaných okolností; pričom nemožno vylúčiť ani vraždu.“
Pričom:
„Carl von Rokitansky bol jednou z najvýznamnejších osobností v dejinách patologickej anatómie. Narodil sa ako Karel Rokytanský 19. februára 1804 v Königgrätzi (dnes Hradec Králové, Čechy, Česká republika). Študoval v Prahe a vo Viedni a svoju kariéru začal v roku 1827 v márnici Allgemeine Krankenhaus vo Viedni. Dva roky po promócii v roku 1828 sa stal plateným asistentom. V nasledujúcich rokoch „vzlietla jeho hviezda na obzore medicíny“. Spolu s Čechom Josefom von Škodom (*1805 Plzeň; † 1881 Viedeň) a Moravanom Ferdinandom Hebrom (narodeným ako Ferdinand Karl Franz Schwarzmann v roku 1816 v Brne; † 1880 vo Viedni) stál v centre tzv. Novej viedenskej školy bývalého Rakúskeho cisárstva.“
Podľa https://www.britannica.com/biography/Ignaz-Semmelweis
„Od roku 1861 sa Semmelweisov duševný stav zhoršoval. Roky sporov postupne podkopali jeho psychiku a trpel záchvatmi ťažkej depresie. Do roku 1865 sa jeho správanie stalo čoraz nepredvídateľnejším, pravdepodobne v dôsledku demencie. Jeho kolegovia ho nakoniec nahovorili, aby navštívil psychiatrickú liečebňu, načo Semmelweis, uvedomujúc si zámer svojich kolegov, protestoval a pokúsil sa odísť, ale stráže ho zadržali. Bol kruto zbitý, umiestnený do izolácie a podrobený liečbe ricínovým olejom. Zomrel dva týždne po umiestnení do liečebne. Ironicky, jeho choroba a smrť boli spôsobené infekciou rany na pravej ruke, ktorú mu spôsobili strážcovia, keď ho zbili. Pitva odhalila, že zomrel na tú istú chorobu, proti ktorej bojoval celý svoj profesionálny život.“
A ešte dodatok:
„13. augusta 1865, dva týždne po jeho hospitalizácii v Döblingu, zomrel Ignaz Semmelweis – podľa vtedajších pitevných správ – vo veku 47 rokov na otravu krvi v dôsledku drobného poranenia, ktoré si spôsobil sám rezom pri pitvách. Veľmi podobná domnienka (zomrel „na pyémiu, pravdepodobne v dôsledku poranenia pri operácii“) bola vtedy vyjadrená v lekárskej odbornej literatúre. Podľa iných správ sa to však stalo skôr pri potýčke s personálom ústavu, resp. aspoň počas pobytu v ústave. Podľa gynekológa a historika medicíny Georga Silló-Seidla, ktorý preskúmal pôvodné klinické záznamy v archíve viedenského úradu pre verejné zdravie, detský lekár János Bókai, ktorý v roku 1865 vypracoval správu o predchádzajúcom zdravotnom stave Semmelweisa, nespomenul žiadne predchádzajúce poranenie, hoci sa údajne už skôr zapálilo. Podľa Silló-Seidla existovali aj ďalšie nezrovnalosti. Keďže v roku 1963 pri exhumácii Semmelweisových pozostatkov boli zistené viaceré zlomeniny rúk, predlaktí a ľavej hrudnej steny, záznam v nemocničnej dokumentácii, v ktorom bola ako príčina smrti uvedená mozgová paralýza, sa javí o to pochybnejší. Podľa niektorých úvah, okrem iného aj amerického životopisca Semmelweisa, Sherwina Nulanda, mali ošetrovatelia Semmelweisa na nádvorí ústavu zbiť a po ňom dupať.“
Semmelweis zanechal manželku a tri deti. Nekrológy boli strohé a stručné. Ocenenie jeho celoživotného diela sa objavilo iba v odbornom časopise Orvosi Hetilap, v ktorom Semmelweis ešte pred napísaním svojej knihy uverejnil niektoré zo svojich prednášok v maďarčine. Wiener Medizinische Wochenschrift mu však venoval krátky nekrológ: „V utorok bol pochovaný profesor Semmelweis. Mnohí profesori, primári a ďalší odborníci nasledovali jeho rakvu a sprevádzali ho na miesto posledného odpočinku. Zosnulý mal len 47 rokov a zanechal po sebe smútiacu vdovu a tri maloleté deti. Nech jeho prach odpočíva v pokoji..."
(https://de.wikipedia.org/wiki/Ignaz_Semmelweis )
Publikované: 11.11.2026