Novela Michaela Crichtona Smrť Andromeda (The Andromeda Strain) je dnes už kultovou novelou. Bola publikovaná v roku 1969, do slovenčiny ju preložil pomerne skoro (1971) Dušan Slobodník. Michael Crichton v nej nastolil niekoľko tém, z ktorých každá je témou sama o sebe. O prvej – o Pravidle 48, som už písal. Toto pravidlo vyjadrené ústami jednej postáv hovorí o tom, že „všetci vedci sú slepí“.
Druhá téma je tiež mimoriadne lákavá. Ide o preparát kalocín. Bol vyvinutý v laboratóriách farmaceutickej firmy. Kalocín ničil všetky organizmy jednobunkovej štruktúry. Vrátane nádorových buniek. Absolútne selektívne zabíjal vírusy, baktérie, prvoky, a už spomínané nádorové bunky. „Zrelé“, teda diferencované štruktúry si ani „nevšimol“. Dobrovoľníkom, ktorí mali nádorové ochorenie a užívali kalocín, „rakovina“ vymizla. Po vysadení kalocínu boli do 6 hodín všetci mŕtvi. Zomreli na hrozné a neznáme(!) infekčné ochorenia, o ktorých medicína nemala ani potuchy. (Táto myšlienka je v dnešnej dobe irelevantná. Vieme, že v ľudskom organizme sa nachádzajú aj nezrelé bunky. Sú to kmeňové bunky – napr. krvotvorné, mezenchýmové, črevné... Hypotetický preparát kalocín by človeka zabil ešte skôr, a to počas jeho užívania. Jednoducho povedané, zomreli by sme na hrozné a dnes známe(!) poruchy. Podobne, ako sa to stane v prípade smrteľnej dávky rádioaktívneho žiarenia. Ale nápad s kalocínom. koncom šesťdesiatych rokov je naozaj skvelý).
A to najlepšie z troch tém na koniec. Môže život existovať bez chemických reakcií? (A ja dodávam, že či mimo vodného prostredia?). Nikto totiž nedefinoval, čo to vlastne je život. A nikto vlastne nevie čo život je. Asi základným „princípom“ života je premena energie. Všetky živé organizmy (vo vodných roztokoch) prijímajú energiu v takej alebo onakej forme, využívajú ju a menia ju na inú formu energie.
A potom príde arcikacírsky Crichtonov názor: „Kameň žije, dýcha, chodí a hovorí. Ale my to nemôžeme vidieť, pretože proces prebieha veľmi pomaly. Kameň má rozpätie života tri miliardy rokov. Ľudský život má rozpätie života sedemdesiat - osemdesiat rokov. To, čo sa odohráva s kameňom, nemôžeme vidieť pre tú istú príčinu, pre ktorú by sme nemohli rozoznať melódiu na gramofónovej platni, keby sa otáčala rýchlosťou jednej obrátky za storočie. A kameň si ani neuvedomuje našu existenciu, pretože žijeme len nepatrný zlomok jeho života. Sme preň iba záblesky v tme.“ V texte som vymenil len rozpätie života. Namiesto šesťdesiat - sedemdesiat som napísal sedemdesiat - osemdesiat rokov. Doba je iná, pribudlo nám desať rokov. Ale to nie je nijaká zásadná zmena voči trom miliardám, však? Názor môžete obracať doprava, doľava, krútiť ním. Nepomôže to. Názor, akokoľvek kacírsky je tu, a musíme ho aspoň zobrať na vedomie. Za skoro 60 rokov od publikácie tejto novely sa nám síce predĺžila očakávaná doba života, ale v riešení tohto problému sme sa neposunuli ani o piaď.
Hovorí sa o umelej inteligencii, o konštrukcii kvantových počítačov. Pri akomkoľvek prístupe ale príde čas, keď musíme uznať (ako kto), že nami vytvorená inteligencia je a bude iná(!) ako je tá naša, ľudská. Aby som znovu nepopisoval už napísané, na pomoc mi znovu (a opakovane) prichádza môj drahý kolega (pôvodom lekár), poľský spisovateľ sci-fi, Stanisław Lem. Vo svojej novele GOLEM XIV, Lem vyrozprával príbeh o konštrukcii superpočítačov. Tieto superpočítače neskonštruoval nik iný, ako naši zaoceánski partneri. Mali slúžiť na vojenské ovládnutie sveta. Ale extrémne inteligentné počítače výsledne poslali pánov generálov tam, kam patria (... doplňte si sami). Bravó Lem! Počítače sa začali oddávať metafyzickým a transcendentálnym úvahám. GOLEM XIV ešte ako tak komunikoval s ľuďmi. Vyššia generácia (HONNEST ANNIE) s ľuďmi ani nekomunikovala. GOLEMove prednášky sú skoro nepochopiteľné. (O jednej knihe Dostojevského sa GOLEM vyjadril, že by sa dala redukovať na dva algebraické prstence konfliktných štruktúr. Bŕŕŕ...) Auditórium si GOLEM vyberal sám. Ubľabotanci tam nemali čo hľadať.
Domnievam sa, že Lem sa doslova „vypol“ na to, aby napísal novelu, ktorá je mimoriadne originálna. To, čo chcem povedať, je to, že Lem jasnozrivo predpovedal, že arteficiálna (umelá) inteligencia nikdy nebude inteligenciou ľudskou. Bude to inteligencia, ktorá je iná ako tá naša. Bude za nás riešiť problémy, ktoré jej zadáme (pokiaľ „sa neodtrhne z reťaze“ ako GOLEM). Zároveň to je najväčší plagiátor na svete. Naša úloha a cesta (pokiaľ nechceme prísť do slepej uličky) je nájsť a pochopiť čo ľudská inteligencia vlastne je, a kde v mozgu vzniká. A ako ju zvýšiť.
Publikované: 27.02.2026