V roku 2018 vyšla kniha Rise and Kill First: The Secret History of Israel‘s Targeted Assassinations. Táto kniha bola pomerne rýchlo preložená do češtiny (v roku 2019) pod názvom Zabij jako první – tajná historie izraelských cílených útoků. Citujem z webu (www.orientacia.sk): „Jej autorom je Ronen Bergman, známy ako analytik bezpečnostných a spravodajských tém v izraelskom denníku Jediot achronot a spolupracovník magazínu The New York Times. Napísal už viacero kníh a najnovšiu nazval podľa ustanovenia židovského Talmudu, kde sa uvádza: ,Ak prichádza niekto s úmyslom zabiť ťa, vstaň a zabi ho ako prvý.’ Tajné atentáty teda definuje ako nutnú sebaobranu, ale Jennifer Szalaiová nezabudla v tejto súvislosti pripomenúť Bergmanovo konštatovanie, že, od druhej svetovej vojny Izrael zavraždil viac ľudí ako ktorákoľvek iná krajina západného sveta’.“ (viac na https://www.orientacia.sk/talmud-zabi-ako-prvy-odhale nia-z-tajnej-historie-izraelskych-cielenych-utokov-na-obranu-izraela-a-svetoveho-zidovsva/ ).
Rád by som ešte spomenul vtip, ktorý v knihe uviedol Bergman. Keď človek zomrie, príde do neba a postaví sa pred Pána Boha, sediaceho na tróne. Pán Boh sa každého mŕtveho opýta, či by mal zostať v nebi, alebo by mal byť uvrhnutý do pekla. Každý na otázku odpovie a Boh vynesie rozsudok. Keď pred neho predstúpi spravodajský dôstojník, Boh sa ho opýta: „Kam patríš ty?“ „Nikam,“ odpovie trochu mrzuto spravodajca, „na mojej stoličke sedíte vy!“
Mňa ako profesionála zaujali tri príbehy. Rád by som zdôraznil, že všetko, čo spomeniem, je voľne dostupné v spomínanej knihe. Prvý príbeh Smrť v zubnej paste hovorí o vražde Wadieho Haddada. Mosad sa hlboko infiltroval do Haddadovej organizácie a v januári roku 1978 agent Sadness (Smútok) vymenil tubu Haddadovej zubnej pasty za identickú, ktorá však obsahovala smrteľný toxín. Toxín bol vyvinutý v Israel Institute for Biological Research (IIBR) v Ness Ziona, juhovýchodne od Tel Avivu. IIBR bol založený v roku 1952. Je jedným z najtajnejších objektov v Izraeli a vyvíja obranné a útočné biologické zbrane, ktoré sú, samozrejme, prísne tajné. Zakaždým, keď si Haddad umýval zuby, do tela mu prenikla malá dávka toxínu. Začal chudnúť, necítil sa dobre. Najprv bol hospitalizovaný v Bagdade, neskôr v marci v Regierungskrankenhaus vo východnom Berlíne. Cynicky musím konštatovať, že zubná pasta s toxínom putovala do Berlína s ním. Napriek všestrannej špičkovej lekárskej starostlivosti zomrel v hrozných bolestiach koncom marca. Zlyhala mu kostná dreň, krvácal zo všetkých otvorov. Oficiálna príčina smrti bolo krvácanie do mozgu, zápal pľúc pri „prázdnej“ kostnej dreni. Všetci vedeli, že ho otrávili, ale nevedeli čím. Možno to bude znieť morbídne, ale som veľmi zvedavý, čo dokáže v relatívne malých dávkach za taký krátky čas zlikvidovať cca 5 kg kostnej drene dospelého človeka. A existuje vôbec antidotum?
Druhý príbeh z knihy je pokus o vraždu Khaleda Masha la v septembri v roku 1997. Išlo o veľmi starostlivo pripravovaný úder na území Jordánska. Hlavnými aktérmi boli dvaja agenti. Jeden otvoril plechovku s kolou, ktorá zasyčala, a pri tomto zvuku druhý agent nastriekal na krk obete sprej s toxínom. Keďže Mashal otočil hlavu, časť spreja mu zasiahla ušnicu a vošla do vonkajšieho zvukovodu. Cieľ bol dosiahnutý, ale atentátnikov, ako aj ich podpornú skupinu zatkli. Mashala previezli do nemocnice, za niekoľko hodín mal zomrieť. Situácia sa vyhrotila, do incidentu bol vtiahnutý aj kráľ Husajn. Nakoniec „všetko dobre dopadlo“. Izraelčania dodali protijed, Mashal prežil, členovia komanda boli prepustení, vymenili sa nejakí väzni. Myslím, že nesmierne priliehavo to skonštatoval Dr. Sami Rababa, osobný lekár kráľovskej rodiny: „Podľa mňa by medicína nemala byť použitá na zabíjanie ľudí. Ale Izraelčania to robia znova a znova.“ Ešte prezradím, že danou smrtiacou látkou bol levofentanyl. Jeho zloženie nepoznám, predpokladám, že ide o derivát fentanylu, pričom fentanyl je cca stokrát účinnejší ako morfium. Smrť nastáva do niekoľkých hodín, bežné antidotá nie sú účinné. Človek jednoducho zaspí. Naveky. Pokiaľ je známe, Mashal ešte v roku 2022 žil. Dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš.
Tretí príbeh je na konci knihy a je písaný petitom. Mňa ako onkológa zaujal najviac. Je známe, že Mosad postupne povraždil skoro všetkých Palestínčanov, ktorí vraždili v roku 1972 v Mníchove počas olympijských hier. Jeden z nich, Jamal al-Gashey, unikol. Po prepustení z nemeckého väzenia odišiel do Lýbie, neskôr sa usadil v Španielsku. Mal nádorové ochorenie, liečil sa chemoterapiou. Jeho dni boli spočítané. Napriek tomu bolo rozhodnuté (v roku 1985?), že ho zabijú. Do kávy, ktorú pravidelne konzumoval v reštaurácii pri dome, kde býval, mu nasypali jed. Jed ho nezabil. Jedno z možných vysvetlení je, že dávka jedu bola „vypočítaná“ zle (o čom sa dá dosť pochybovať). Druhý variant je, že jed zmetabolizoval rýchlejšie „vďaka“ toxickej chemoterapii. To, čo je na tomto prípade neuveriteľné, je, že Jamal vyzdravel. Vyliečil sa z „rakoviny“. Po podaní jedu, ktorý ho mal zabiť. Čo mu to do kávy nasypali? Veľmi rád by som sa dozvedel, o akú látku išlo. A tak al-Gashey, ktorý sa narodil v roku 1953, chodí po svete dodnes. Pri hľadaní na webe pri jeho mene chýba dátum úmrtia.
P.S. Tento príspevok bol publikovaný v mojej knihe MALÉ POKUSY O VYSVETLENIE VEĽKÉHO DIELA 2 . Uvádzam ho s úpravami.
P.P.S. Fotografia je prevzatá z https://infiniteunknown.net/2013/10/05/israel%E2%80%99s-secret-nuclear-biological-and-chemical-weapons-nbc/comment-page-1/
Publikované: 24.02.2026