Tento názov je preklad názvu článku „Трёхсотлетняя война. Перед эпилогом.“ (https://zavtra.ru/blogs/trehsotletnyaya_vojna_pered_epilogom_chast_2 )
V preklade pripájam záverečné časti:
Geostratég Z. Brzezinski vo svojej knihe „Veľká šachovnica“ otvorene hovorí o konečných cieľoch tejto vojny: USA ako „jediná a posledná globálna superveľmoc“ musia podriadiť a pohltiť všetky ostatné štáty, na čo – a potom aj samy zmiznúť, odovzdajúc moc nadštátnej štruktúre „multinárodných korporácií“ a „nevládnych organizácií“. Inými slovami – konglomerátu bánk a nadnárodných korporácií. Takto sa má skončiť to, čo sa začalo zničením kresťanskej zeme (Christlandu), akou bola Európa ešte v 17. storočí.
Tu sú niektoré etapy tejto vojny:
V 16. storočí rozsiahla sieť kalvinistických zborov rozpaľuje po celej Európe revolučný oheň.
V 17. storočí sa v puritánskych diktatúrach Nového Anglicka formuje „nový človek“, staviteľ kapitalizmu.
V 18. storočí katastrofická revolúcia zničí Francúzsko – kedysi baštu kresťanského sveta.
V 19. storočí zdvihne vlajku boja proti svetu tradície marxizmus.
A v 21. storočí nahradia Kominternu „farebné revolúcie“ a teroristické enklávy typu ISIS.
Za nami je éra rozpadu jednotného kresťanského sveta, kresťanských ríš a tradičných štátov. Nastáva posledná éra – éra rozpadu samotných civilizačných a kultúrnych základov grécko-rímskeho sveta, zničenia kresťanského genotypu a kresťanských národov ako takých.
Kolektívny Západ zmizol spolu so Zlatou miliardou
O „kolektívnom Západe“ sa neustále hovorí. „Kolektívny Západ“ uvalil sankcie, „kolektívny Západ“ vyhlásil vojnu, „kolektívny Západ“ toto, „kolektívny Západ“ tamto…
Pred nejakým časom (približne pred desiatimi rokmi) nám rovnako presne v ušiach zneli nekonečné reči o „zlatej miliarde“. Tento „prekliaty potomok koloniálnych impérií“ žiaril v centre sveta ako kontinent hojnosti a prebytku, zatiaľ čo okolo neho beznádejne trpelo päť miliárd nešťastných predstaviteľov tretieho sveta.
Teraz sa všetky tieto náreky javia ako mimoriadne absurdné. O žiadnej „zlatej miliarde“ už ani stopy. Európa – tento rozmazaný, takmer nerozoznateľný svet – ticho umiera, zatiaľ čo sa ekonomické centrum sveta rýchlo presúva do tichomorského regiónu, kde naberajú na sile rastúce ekonomiky Indie, Číny a ďalších ázijských krajín. V perspektíve najbližších tridsiatich rokov sa v desiatke vedúcich svetových ekonomík nenachádza ani jedna európska krajina (s výnimkou snáď Anglicka s domíniami, ale Anglicko nie je Európa).
Ale marxistickí mudrci, ktorí nám už dosť omieľali svoju „zlatú miliardu“, dnes pokojne spievajú ďalej, teraz už o „kolektívnom Západe“. Našťastie má dnešný bežný človek pamäť ako ryba: nový deň – nová pieseň.
Čo sa však vlastne stalo? Kam sa podela tá preslávená „zlatá miliarda“? Nikam sa nepodela. Pretože nikdy neexistovala. Bola to simulácia, ktorej zlatý prach zakrýval tri až štyri stovky skutočne mimoriadne bohatých rodín, ktoré nahromadili leví podiel na svetovom HDP. A čo sa týka všetkého ostatného… Ukázalo sa, že dvojnohé stádo je úplne nahraditeľné. A pod rúškom ticha o „zlatej miliarde“ sa jednoducho pripravovala zmena kulís pre ďalšie dejstvo predstavenia, ktoré sa odohráva priamo pred našimi očami: európske stádo sa mení na arabsko-africké a americké na latinskoamerické. Operácia sa blíži ku koncu tak, že o desať až pätnásť rokov sa biele obyvateľstvo ocitne v menšine v Amerike a o niečo neskôr aj v Európe. Samozrejme, nezabúda sa ani na Rusko.
Niečo podobné sa dnes deje aj s „kolektívnym Západom“. Na jednej strane nám hovoria o bezprecedentnej konsolidácii západného sveta tvárou v tvár „ruskej hrozbe“. Na druhej strane… A kde vlastne je ten západný svet? Konsolidácia nadnárodných elít a svetových médií, teda niekoľkých tisícov vrcholových manažérov, ktorí slúžia tým istým 200 – 300 mimoriadne bohatým rodinám? Áno, to skutočne existuje. Ale kam sa podela stará dobrá Európa? Starý dobrý Západ?
Aby sme nezachádzali príliš ďaleko, povedzme to takto: Západ prestal byť tým, čím bol a ako sme ho boli zvyknutí vnímať, práve vtedy, keď sa zrútil ZSSR. Zánik ZSSR sa stal zároveň začiatkom konca starej Európy, ktorá s rozpadom svojho „súpera“ stratila v očiach pánov sveta posledný zmysel svojej existencie.
V starom bipolárnom svete spočívala úloha Európy v tom, aby bola protiváhou bloku Varšavskej zmluvy. A rovnako ako bol Západný Berlín výkladnou skriňou „slobodného sveta“ pred východným susedom, tak aj stará Európa bola tým „krídlovým stolíkom s krištáľom“, na ktorý mal človek z východnej Európy očarene hľadieť. S rozpadom socialistického sveta však odpadla aj potreba tejto výkladnej skrine. Nastal čas dekonštrukcie starej Európy. A dnes stojíme pred koncom tohto procesu: pred našimi očami sa vynára desivá realita toho, čo zostalo zo starej civilizácie a starej Európy.
Potom je potrebné uznať skutočne existujúce neúprosné kritérium, ktoré všetky tieto orientálne kultúry zjednocuje pod jeden bezpodmienečný menovateľ: týmto kritériom sú technológie. Veď práve „súhrn technológií“ v konečnom dôsledku predstavuje osudovú, neúprosnú hranicu každej veľkej kultúry.
Trochu preskočím:
Lebo akokoľvek veľký a krásny by bol čínsky, japonský, indický, iránsky či ruský kultúrny svet, všetci sme nútení žiť v jednej technogénnej civilizácii a rovnako využívať jej vlaky, lietadlá a smartfóny.
Nie je teda spravodlivejšie uznať realitu jedinej civilizácie, ktorú vybudovala jedna veľká kultúra a prinútila celý svet žiť podľa jej zákonov? Reč je, samozrejme, o európskej kresťanskej civilizácii, ktorá na prelome 16. a 17. storočia radikálne zmenila svoj smer, vydala sa na cestu technického pokroku a postupne vtiahla do svojho víru celý zvyšok sveta bez výnimky.
Hovoríme teda o niekoľkých veľkých kultúrach, ktoré súčasne existujú na Zemi, ale len o jedinej – technogénnej – civilizácii modernej doby. O civilizácii, ktorá visí nad týmito veľkými kultúrami ako skutočný Damoklov meč. Lebo akékoľvek vlastné predstavy o budúcnosti si tieto veľké kultúry vytvárajú, existuje niečo, čomu sa nedokážu vyhnúť. Je to práve tá fatalistická „súhrn technológií“, v kolosálnom tieni ktorej musia tieto veľké kultúry nevyhnutne zmiznúť. Lebo práve tu, na úpätí tejto novej babylonskej veže, majú všetky tieto kultúry, hoci majú svoj vlastný smer vývoja, aj svoju nevyhnutnú hranicu.
Ale ako prvá dnes mizne táto veľká kultúra Západu, ktorá stvorila túto monštruóznu civilizáciu. Dnes sme svedkami niečoho skutočne desivého a bezprecedentného. Niečoho, čo sa odohráva doslova pred našimi očami, ale akoby si to nikto nevšimol: majestátna stavba sa rúca akoby v úplnom tichu. V tom zmysle, že z západnej civilizácie vychádza práve príliš veľa otravného hluku. Ale celý tento hluk je ako ťažká dymová clona, za ktorou sa odohráva skutočná existenciálna dráma – zánik bohov, pád kedysi veľkej kultúry. Najväčšia z katastrof – zánik posvätného kultúrneho kánonu a po ňom aj samotného západného sveta. (A nemyslite si, že Rusko stojí niekde bokom od tohto procesu; nie, nachádza sa takmer v jeho epicentre).
Lebo už neexistuje ani tradičné vzdelávanie, ani kultúrne štandardy, ani samotná najstaršia európska kultúra. Pojem „kresťanská civilizácia Západu“ nezostal ani v univerzitných kurzoch, ani v školských osnovách, ani vo vedomí bežného človeka. Portréty veľkých mužov staroveku opustili školské triedy a univerzitné posluchárne.
Platón, Dante a Shakespeare boli vyhlásení za predstaviteľov šovinistického patriarchátu, ktorí sú v kráľovstve totálnej inkluzívnosti neprijateľní. Samotné štúdium týchto autorov bolo uznané za urážlivé voči transrodovým osobám, černochom a ázijčanom, a preto by malo byť vylúčené.
Až na konci 19. storočia Nietzsche vyhlásil smrť západného Boha. Ukázalo sa však, že po zániku náboženstva okamžite nasleduje zánik kultúry. A už nasledujúca generácia jej bývalých nositeľov sa mení na barbarov-felahov, ktorí bezcieľne blúdia medzi troskami, nechápajúc, kde a prečo sa ocitli, bez predkov, bez spomienok, bez budúcnosti a bez zmyslu svojej existencie.
Starý Západ, stará civilizácia, ktorá bola ústredným pilierom nášho technogénneho sveta, už teda neexistuje. Západ mizne pred našimi očami rovnako rýchlo, ako zmizla „zlatá miliarda“. Už neexistuje ani stará spoločnosť postavená na spoločnej kultúre, ani kolektívna pamäť. Len konglomerát kondomínií spojených režimom totalitnej demokracie a liberálnej diktatúry. Len sprisahanie globálnych elít – a cunami nového barbarstva, prichádzajúce zo strany posledných hviezd Západu, ktoré na svojej ceste zaplavuje všetko, čo je ešte nažive. A práve o tom by sa, áno, malo hovoriť a kričať, a zároveň stavať ochranné hrádze na ceste cunami nového barbarstva.
A záver:
Existujú ešte nejaké cesty, ako sa z tejto situácie dostať? Samozrejme, teoreticky áno. A pre Rusko, aj pre Európu je cesta spásy tá istá – je to návrat k národným koreňom. Musia to byť mobilizačné projekty na záchranu duchovných základov národných kultúr. Samozrejme, na čele takýchto projektov môžu stáť len skutočne národne orientované sily. Sily, ktoré sú schopné uvedomiť si zhubnosť vývoja civilizácie za posledných minimálne tristo rokov a ktoré budú mať dostatok politickej vôle „stlačiť brzdový ventil“ tesne predtým, ako ľudstvo spadne do priepasti.
P.S. Obrázok je prevzatý z už citovaného zdroja.
Publikované: 04.10.2026