Motto:
„My nemáme v úmysle tak konať. Na sentimentálne frázy o bratstve, ktoré nám tu ponúkajú v mene najkontrarevolučnejších národov Európy, odpovedáme, že nenávisť voči Rusom bola a stále je hlavnou revolučnou vášňou Nemcov; že od revolúcie k nej pribudla nenávisť voči Čechom a Chorvátom a že len prostredníctvom najrozhodnejšieho použitia teroru proti týmto slovanským národom môžeme spolu s Poliakmi a Maďarmi ochrániť revolúciu. Vieme, kde sa sústreďujú nepriatelia revolúcie, a to v Rusku a v slovanských oblastiach Rakúska, a žiadne pekné frázy ani narážky na nejakú neurčitú demokratickú budúcnosť týchto krajín nás nemôžu odradiť od toho, aby sme s našimi nepriateľmi zaobchádzali ako s nepriateľmi.
A ak Bakunin nakoniec zvolá: „Naozaj, Slovan by nemal o nič prísť, mal by získať! Naozaj, mal by žiť! A my budeme žiť. Pokiaľ bude spochybnená aj tá najmenšia časť našich práv, pokiaľ bude jediný člen odrezaný od nášho celého tela, tak dlho budeme bojovať až do konca, neúprosne viesť boj na život a na smrť, kým Slovania nezískajú svoje miesto vo svete, veľké, slobodné a nezávislé —
ak revolučný panslavizmus znamená, že tento úsek treba brať vážne, a vo svojej starostlivosti o imaginárnu slovanskú národnosť úplne opomína revolúciu, potom aj my vieme, čo musíme urobiť.
Potom príde boj, „neúprosný boj na život a na smrť“, proti tým Slovanom, ktorí zradili revolúciu; zničujúci boj a nemilosrdný teror – nie v záujme Nemecka, ale v záujme revolúcie!“
(https://marxists.architexturez.net/archive/marx/works/1849/02/15.htm )
Článok:
Dva závery mesiášskej ideológie (Два извода мессианской идеологии (https://zavtra.ru/blogs/marksizm_i_frejdizm_kak_modernistskij_izvod_neoiudaizma_chast_1 ))
„V diele „Doplnky k dialektike mýtu“ (1929) A. F. Losev v súvislosti s marxizmom poznamenáva, že ide o „najtypickejší judaizmus, prepracovaný renesančnými metódami“, a filozof pokračuje: „Skutočnosť, že všetci zakladatelia a väčšina pokračovateľov marxizmu sú Židia, to môže len potvrdiť.“
„Ak budeme pokračovať v tejto analógii, môžeme porovnať knihu „Exodus“ (srdce Tóry) s „Manifestom komunistickej strany“ (srdcom marxizmu). Rovnako ako „Manifest“, aj ideológia „Exodu“ predstavuje úplné podkopanie celej predchádzajúcej ľudskej tradície a prevrátenie všetkých ľudských základov naruby: štát sa ruší, hierarchie sa rušia, normálne ľudské vzťahy sa rušia. Pritom je novo vytvorený mesiášsky národ (podobne ako budúci „proletariát“) vyhlásený za „svätý“; a medzi „národom“ a Jahvem sa uzatvára „dohoda“ (berit), ktorá odmieta všetky ostatné ľudské vzťahy, rovnako ako všetky vzťahy účastníkov dohody s prírodou a kozmom. Podstata dohody je tiež podobná cieľu „Manifestu“: Izrael sa zaväzuje priniesť Jahvemu moc nad viditeľným svetom, zatiaľ čo Jahve sa zaväzuje urobiť z Izraela svoje „kráľovské kňazstvo“, t. j. hegemóna nad viditeľným svetom, ktorý mu patrí.“
Článok v druhej časti pokračuje:
21. februára 1848 bola v jednej z londýnskych tlačiarní vytlačená anonymná brožúra v nemeckom jazyku s názvom „Manifest komunistickej strany“. Bol to revolučný rok v Európe, podobné prehlásenia vychádzali po desiatkach a táto brožúra nespôsobila žiadny mimoriadny dojem. Bola jej však súdená dlhá životnosť, čo si autori „manifestu“ zrejme uvedomovali. A zjavne sa ponáhľali vydať svoje prehlásenie, kým revolučný oheň neuhasol.
Pôvodne za Marxom a Engelsom stáli významné sily. Úplne prvý návrh manifestu napísal Moses Hess – najvplyvnejší slobodomurár a prvý sionista. Hess dohliadal na Engelsa a Marxa, dalo by sa povedať, že ich kŕmil z ruky a vychovával v socialistickej ideológii.
Čoskoro však táto dvojica dospela, postavila sa na vlastné nohy a področila Hessoho socializmus revízii.
Zaujímavé je, že Moses Hess, ktorý prirodzene spájal sionizmus a socializmus, na prvé miesto kládol nie triedny, ale rasový boj. „Celá doterajšia história sa vyvíjala vďaka rasovému a triednemu boju. Rasový boj je primárny, triedny boj – sekundárny,“ – tak znie výstižná formulácia Hessa z jeho knihy „Rím a Jeruzalem“.
Francúzska revolúcia však zničila rasovú nadvládu nemeckej rasy, — píše ďalej Hess, — a „s ukončením rasového antagonizmu sa skončí aj triedny boj; rovnosť všetkých spoločenských tried nastane po zavedení rovnosti všetkých rás“.
Rasová otázka samozrejme znepokojovala aj Marxa. Napríklad vo svojom tlačovom orgáne „Neue Rheinische Zeitung“ otvorene vyzýval na vyhladenie Slovanov, a najmä Rusov: „V Rusku, u tejto barbarskej rasy, existuje taká energia a taká aktivita, aké by ste márne hľadali v monarchiách starých štátov. Slovanskí barbari sú prirodzení kontrarevolucionári. Preto je potrebný nemilosrdný boj nie o život, ale na smrť so slovanským národom… Nenávisť voči Rusom… naďalej zostáva prvou revolučnou vášňou.“
Pár však správne usúdil, že aj sionizmus, aj rasová otázka, ktorú Hess neopatrne vyniesol na povrch, by sa mali skryť hlbšie a na prvé miesto postaviť „boj proletariátu za svoje práva“.
Zároveň možno súhlasiť s Markom Leonom, autorom monografie „Marx pred marxizmom“, ktorý poznamenáva: „Iba pochopením Mojžiša Hessa, človeka, ktorý ovplyvnil Marxa, Engelsa a Bakunina – troch zakladateľov Prvej internacionály – možno pochopiť satanské hĺbky komunizmu“…
V podstate mal Hess, samozrejme, pravdu. Všetko revolučné hnutie má svoj pôvod v židovskom chiliasme (teda v progresivizme, ktorý očakáva „Božie kráľovstvo“ na zemi). Do kresťanského sveta chiliazmus opäť vniesol Joachim Florus v dvanástom storočí a o ďalšie tri storočia neskôr (po hlbokom rozvoji v tajných spoločenstvách joachimitov) ho prevzali reformátori kresťanstva – Luther a Kalvín.
Chiliasmus obzvlášť jasne vzplanul v kalvinizme. V Kalvínovom systéme sa svetový boj už neodohráva medzi rôznymi druhmi kresťanov, ale medzi rôznymi druhmi ľudstva: novým človekom („vyvolenými svätými“) a starým, prežitým ľudstvom „odveku prekliatych“.
Áno, máme tu už doslova totálny rasizmus a – čistú „rasovú vojnu“ Mosesa Hessa. A – takmer už „komunizmus“ podľa Marxa. Lenže namiesto „vyvoleného národa“ a „národa vyvolených“ Marx kladie proletára a Mojžiša a Krista nahrádza… „pridanou hodnotou“.
Zdá sa to trochu abstraktné. Ale pre 19. storočie s jeho fanatickou vierou v ekonomiku, techniku a vedu to bolo presne to, čo predpísal doktor.
No a tomu, že svet ako celok, zbavený kultúry, náboženstva, hierarchie a ďalších znakov ľudskosti, sa u doktora Marxa mení na evidenciu príjmov a výdavkov celosvetového úžerníckeho obchodu – tomu nikto nevenoval osobitnú pozornosť.
Áno. Ale prečo práve proletár? Preto, odpovedali Marx a Engels, že proletár nemá nič „okrem svojich reťazí“, je odtrhnutý od všetkých koreňov a predstavuje „tabula rasa“.
Proletár je teda ideálny golem, do ktorého hlinenej hlavy možno vtlačiť akékoľvek nápisy, napríklad: „zničíme celý svet násilia“, a bez zbytočného premýšľania ho nasmerovať na rozdrvenie starého sveta, keďže mu tam nič nie je drahé – ani kultúra, ani náboženstvo, ani rodina – nič.
Keď teda Engels odmietol programový text novej strany, ktorý napísal Hess, prepracoval ho najprv na katechizmus „Zásady komunizmu“ a potom na „Manifest komunistickej strany“. Marx tento plán schválil.
Tak bol svet obohatený o „evanjelium komunizmu“.
Samozrejme, v tom čase ešte žiadna komunistická strana v skutočnosti neexistovala. Za Hessom, ako sme už spomínali, stáli vplyvné slobodomurárske a finančné kruhy, ktoré sa chopili riadiacich pák novo budovaného „komunistického stroja“.
Michail Bakunin, ktorý dlhé roky úzko spolupracoval s Marxom (zdá sa, že práve on preložil text „Manifestu“ do ruštiny), vo veľmi otvorených a nelichotivých charakteristikách odhalil tohto „klasika“ ako predovšetkým veľkého podvodníka, posadnutého túžbou po moci, a zároveň ho obvinil zo spolupráce s Rothschildom.
„Môže sa to zdať podivné,“ píše Bakunin. „Čo môže mať komunizmus spoločné s vysokými bankovými sférami? Ale ide o to, že Marxov komunizmus si želá silnú centralizáciu štátu, a tam, kde existuje centralizácia štátu, dnes musí nevyhnutne existovať aj centrálna banka štátu, a tam, kde takáto banka existuje, parazitujúci židovský národ, špekulujúci na práci ľudu, si vždy nájde prostriedky na prežitie…“ (Bakunin M. Moje vzťahy s Marxom).
K Bakuninovým slovám možno dodať, že vo svojom diele „Kapitál“ Marx útočí výlučne na priemyselný, t.j. národný kapitál, ktorý konkuruje nadnárodnému – finančnému kapitálu.
Je zrejmé, že Bakunin má pravdu aj v tom, čo sa týka úzkeho vzťahu medzi Marxom a Rothschildovcami, na ktorý poukazuje. Marx nielenže priateľsky vychádzal s dynastiou židovských finančníkov, ale bol s ňou aj príbuzensky prepojený. Bol vzdialeným príbuzným (po materskej línii) Natana Rothschilda a – treťostupňovým bratrancom Lionela N. Rothschilda.
Je jasné, že v takýchto kombináciách sa náhodní ľudia nevyskytujú. Niet divu ani tomu, že komunistický stroj marxizmu, dobre namazaný rothschildovským kapitálom, propagandou, vydavateľstvami a masovými médiami, tak hladko prenikal do myslí nielen „pracujúcich“, ale aj inteligencie európskych krajín. Ako inak by sa táto bájna hromada nezmyslov a temných pseudovedeckých bludov, nazvaná „Kapitál“, mohla stať svetovým Talmudom celej ľavicovej profesúry?
Ale hlavné je, že konečné ciele Marxa a Rothschilda sa zhodovali: zničiť starý svet a na jeho troskách vybudovať nový. Lenže Marx rozprával nejasné bájky o budúcom „Božom kráľovstve“ na zemi („kto bol ničím, ten sa stane všetkým“); zatiaľ čo Rothschild so všetkou triezvosťou finančníka chápal, že v novom zázračnom svete bude vládnuť finančná oligarchia, a preto – veľkoryso sponzoroval komunistické hnutie.
Je známe, že prvá svetová vojna bola v plnej miere financovaná peniazmi niekoľkých bankových domov, ktoré boli príbuzensky prepojené s rodom Rothschildovcov. Pritom americkí Khunovci, Schiffovia a Warburgovci (FED) sponzorovali Antantu, zatiaľ čo ich nemeckí príbuzní (Max Warburg – šéf tajnej služby a hlavný finančník Wilhelma) – centrálne mocnosti. Veľmi pohodlné a pokrokové.
Tie preslávené „peniaze nemeckého generálneho štábu“ boli práve peniazmi Maxa Warburga. Súdruh Trockij zase plával z Ameriky do Petrohradu robiť revolúciu, vybavený neobmedzeným úverom od petrohradského oddelenia Niabanky Jakuba Schiffa – americkej pobočky anglických Rothschildovcov. Opäť, pohodlné a bez námahy.
Ale napriek všetkým peniazom svetovej plutokracie sa svetová revolúcia, porušujúc všetky dogmy marxizmu, nakoniec neuskutočnila. Prečo vlastne?
Ukázalo sa, že európsky proletár predsa len úplne nevykorenenil zo seba svoju temnú, prekliatu minulosť; že bol stále príliš zakorenený v rodine, cirkvi, tradíciách a láske k svojej vlasti. A že triednej vojne stále uprednostňoval vojnu za svoju milovanú vlasť (nevaroval snáď Moses Hess pred primárnosťou rasovej vojny pred triednou vojnou?).
A práve tu prichádza Marxovi na pomoc Freud.
P.S. Obrázok je prevzatý z toho istého zdroja ako text článku (https://zavtra.ru/blogs/marksizm_i_frejdizm_kak_modernistskij_izvod_neoiudaizma_chast_1 )
Publikované: 12.10.2026