O 17. novembri 1989 som už písal (https://www.lakota.sk/blog/spravy-4/zabudame-alebo-tlacenie-kalerabov-do-hlavy-214 )
Rozdiel medzi týmito dvoma dátumami je zásadný.
17. november 1939 ako „Medzinárodný deň študentstva“ je sviatkom - pripomenutím si hrozných udalostí, kedy sa treba zamyslieť. Zamyslieť sa nad brutalitou nemeckého okupačného režimu voči študentom v Protektoráte.
17. november 1989 ako „Deň boja za slobodu a demokraciu“... Tomu sa hovorí demagogicky premenovaný a ukradnutý sviatok. Kto tu vtedy „bojoval“?
Prečo som o tom presvedčený? Ako arcikonšpirátorovi mi blúdia v hlave také neučesané myšlienky.
Ten, kto navrhol scenár 17.11.1989, bol človek, ktorého úlohou bolo zmeniť režim, a to čo najjemnejšie, nekrvavo, kulantne. Nie tak, ako „sa to“ odohralo v decembri 1989 v Rumunsku. Niekoľko ľudí, medzi nimi agent Ludvík Žifčák (možno ani to nie je jeho pravé meno) doviedlo dav rozvášnených študentov na Národní třídu v Prahe. Len pre pripomenutie, namiesto toho, aby sa zhromaždenie ako spomienka (50. výročie) udalostí z roku 1939 pokojne rozišlo, zamierilo práve tam. Tu vypukla kuca-paca výsledkom, ktorej bol „mŕtvy“ študent Martin Šmíd:
„Správu o údajnej smrti študenta Martina Šmída počas zásahu polície proti študentskej demonštrácii 17. novembra 1989 vyniesla na verejnosť Drahomíra Dražská, vrátnička vysokoškolských internátov v pražskej Troji. Správa sa (spočiatku s upozornením, že ide o neoverenú informáciu) rýchlo rozšírila do tlačových agentúr (Petr Uhl ako predstaviteľ Východoevropskej informačnej agentúry, informáciu posunul do rádia Slobodná Európa, Michael Žantovský správu podal agentúre Reuters) Zverejnenie správy o smrti študenta vyvolalo v spoločnosti veľké pohoršenie a prispelo k pádu komunistického režimu v Česko-Slovensku.“
Ja by som napísal, že podstatne prispelo, ba dokonca, že spôsobilo... Einfach genial einfach.
Od tohto bodu sa udalosti pohli ako lavína a „pádu“ režimu sa „nedalo“ zabrániť. Koľko ľudí na tomto scenári pracovalo, nie je známe. Musím uznať, že scenár to bol výborný. Päťdesiat rokov od nacistického vyčíňania, Medzinárodný deň študentstva, mŕtvy študent, „odporný diktátorský“ režim, ktorý vraždí študentov... Bolo treba „len“ doladiť detaily a dozrieť na to, aby neprišlo k nijakým násilnostiam ani z jednej z oboch strán (ČSĽA, Ľudové milície, ..., horúce hlavy odporcov režimu). A zabezpečiť, aby nezasiahli Sovieti, teda ich vojaci. Ale o to sa určite postaral človek, ktorého meno by svietilo na konci vyšetrovania „Vyšetrovacích komisií na vyšetrenie udalostí...“ („Komisia Federálneho zhromaždenia Československej republiky zameranej na vyšetrenie udalostí 17. novembra 1989“ a „Nezávislá vyšetrovacia skupina študentov“) – Michail Gorbačov.
Aby ste pochopili, ako veľmi v tej dobe otriasla „smrť“ študenta aj mnou, tak vedzte, že v tom čase som poslal rukopis na publikáciu do časopisu, a bol v recenznom konaní („under review“). Bol som rozhodnutý prácu venovať „mŕtvemu“ študentovi Martinovi Šmídovi. Prácu našťastie neprijali...
P.S. A keď už spomínam, tak spomeniem aj to, čo som robil 17. novembra 1989 ja. V ten deň večer som sedel spolu s Lackom Kováčom, Paľom Demešom a Peťom Čalovkom v reštaurácii na Dunajskej ulici a zajedali a zapíjali sme honorár. Bol to honorár za článok v časopise Literárny týždenník „Americká veda očami mladých slovenských biológov“. Profesor Ladislav Kováč má 93 rokov, Peter Čalovka zomrel na nádorové ochorenie a Pavla Demeša nijako zvlášť predstavovať netreba. Slúžiš čertovi, peklom sa ti odplatí.
Publikované: 14.11.2025