Motto: Kto sme? Odkiaľ sme prišli? Kam ideme?
V predchádzajúcom príspevku Eutanázia I (https://www.lakota.sk/blog/spravy-4/eutanazia-i-433 ) som otvoril tému eutanázie. Bolo to po istej výzve, ktorú som prijal. Vzhľadom na to, že som lekár a vedec v oblasti biochémie a molekulárnej onkológie, isté moje vyjadrenia v iných odboroch môžu vyznieť kostrbato, za čo sa ospravedlňujem. Téma eutanázie veru hodne „straší“ za posledné desaťročia. Vrátim sa k jednému citátu z článku https://dennikn.sk/3522637/biolog-ladislav-kovac-pravo-na-eutanaziu-ma-byt-jednym-zo-zakladnych-ludskych-prav/ :
Neakceptujete v tomto ani adekvátnu paliatívnu starostlivosť?
Odporcovia eutanázie o nej radi hovoria, dokonca ju označujú za riešenie. Vy sám ste o nej robili rozhovor s odborníkom. Na Slovensku máme skúsenú lekárku, ktorá sa venuje paliatívnej starostlivosti o onkologických pacientov. Je to veriaca katolíčka, ale ak sa nemýlim, nie je proti legalizácii eutanázie v prípade ľudí, ktorí neznesiteľne trpia. Zdá sa mi to pochopiteľné.
Paliatívne lieky majú nepriaznivé vedľajšie účinky. Pri extrémnych dávkach robia z pacientov polovedomé bytosti a už len tým ich oberajú o ich ľudskosť. Myslím si, že nepreženiem, ak poviem, že paliatívna starosť o umierajúcich pacientov je jednoducho „spomalená eutanázia“.
Tu sa mi začína obracať žalúdok. Počas mojej praxe som vypísal stovky „Listov o prehliadke mŕtveho“. Niečo teda o smrti a o umieraní viem. Ak niekto, n.b. kvasinkový biológ bez medicínskeho vzdelania, „vypotí“ toto – „Paliatívne lieky majú nepriaznivé vedľajšie účinky. Pri extrémnych dávkach robia z pacientov polovedomé bytosti a už len tým ich oberajú o ich ľudskosť. Myslím si, že nepreženiem, ak poviem, že paliatívna starosť o umierajúcich pacientov je jednoducho „spomalená eutanázia.“, tak v tom prípade mám len jedno silné odporúčanie - buďte už, preboha, konečne ticho! Ako hovoril môj matematikár, keď som našepkával: „Jano, nechaj si rozumy!“
Kto sme? Odkiaľ sme prišli? Kam ideme?
Skúsme najprv odpovedať na tieto otázky. Možno by stačilo odpovedať len na dve, či jednu. Ja neviem. Ale všetci(?) vieme, aké vratké sú výsledky vedeckého bádania. Stačí spomenúť na Pravidlo 48! („Pravidlo 48“ a „vedecký konsenzus“ (https://www.lakota.sk/blog/spravy-4/pravidlo-48-a-vedecky-konsenzus-181 )):
„Pravidlo 48“ hovorí o tom, že všetci vedci sú slepí.
„Problém s chromozómami, či iracionálnymi číslami odzrkadľuje vlastne jednu stranu tej istej mince. My ľudia, ktorých pozemská púť je ohraničená dobou niekoľkých desiatok rokov, často skúšame dosiahnuť nedosiahnuteľné. Vytvárame virtuálne svety, ktoré majú vytvoriť a pripomínať našu "všemohúcnosť". V mene nej a našej „vedeckej pravdy“, či „vedeckého konsenzu“, sme ochotní a schopní páchať aj tie najodpornejšie zločiny.“
Kedysi som si písal s mužom menom Leonard Hayflick. Áno, to je ten, ktorý objavil tzv. Hayflickov limit (https://en.wikipedia.org/wiki/Hayflick_limit ). Práve on po 60 rokoch vyvrátil „vedecký konsenzus“ (dogmu!) o tom, že ľudské (nenádorové) bunky sa môžu deliť „večne“. Opakovane mi ukázal, ako málo, pramálo, vieme o biológii, n.b. človeka. Je úplne jasné, že kvasinky v jej poznaní predstavujú minimálnu úlohu. Opakujem sa, ale kde sa v niektorých ľuďoch berie tá absurdná „odvaha“ bohorovne kotkodákať a uskutočňovať veci, o ktorých nemajú ani páru?
Rúti sa vari vedecké poznanie do nyštu? A „vedecké“ žne všetky prémie? Nuž, obzrite sa okolo seba... Na kardiovaskulárne ochorenia zomiera asi polovica populácie, na nádorové asi tretina. „Na starobu“ málokto. A na tom nič nezmenilo kvantum nových, „zázračných" liekov, ktoré sú denno-denne prezentované ako tie, ktoré (v mojom odbore) majú „natrhnúť rakovine riť". Nepochybujem, že analogická situácia je aj pri kardiovaskulárnych ochoreniach. Niečo ako „vakcíny" proti covidu. Len tí pacienti, koťuhy, stále naďalej zomierajú.
Tu sú skeny z knihy Lewis Thomas - „Buňka, medúza a já“, kapitola „Proč není s Montaignem otrava“:
Pokračovanie nasleduje.
Publikované: 05.07.2026